milanjan7

Na úvod, kým sa dopracujem k téme avizovanej v titulku, jedna analógia. Na istom bratislavskom súde predčasom traja svedkovia pod prísahou zhodne niečo súdu oznámili. Išlo o dvoch riaditeľov vytunelovaného miliardového štátneho podniku a televízneho redaktora. Zjednodušene sa dá povedať, že tvrdili, že istý sudca v predsudcovskom období bol členom organizovanej zločineckej skupiny.

Viacerí prítomní v súdnej sieni zdúpneli. Aj dozorujúci prokurátor ? Kdeže… S prepáčením, tváril sa ľahostajne, zaujato sa hral s ceruzkou. Úvaha v mysliach účastníkov súdneho konania spočívala v presvedčení, že strážca zákonnosti mal dve možnosti. Vstať a upozorniť svedkov, že ak nepredložia jednoznačné dôkazy, pôjde o krivé obvinenie a možno pôjdu do basy. Alebo, ak sa tvrdené skutočnosti potvrdia, niekto príde o talár a možno tiež pôjde do basy. Nestalo sa ani jedno, ani druhé, iba ostala pachuť.

A teraz plynulo k sobotnej tlačovke premiéra Roberta Fica, kde došlo k závažným obvineniam rodiny Šimečkovcov. Nie z dôvodu, že tých pár stotisíc, ako o tom ktosi zavádza, by malo pomôcť viacmiliardovej konsolidácii, ale skôr preto, teraz to veľmi zjednoduším, aby sa istým ľuďom a politickým silám zabránilo hovoriť o generálnom štrajku. Z hľadiska morálky. Už vidím, ako zástancovia opozície ma obvinia, že nadŕžam koalícii a Ficovi. Nie je to pravda, chcem sa správať ako profesionál v oblasti práva, bez emócií a v ďalších riadkoch sa pokúsim o tom presvedčiť. Dal som si námahu a hľadal som podobné prípady vo svete, najmä v Európskej únii. A čo som zistil ?

V demokraciách je úplne štandardné, že vláda či premiér môžu prezentovať závažné informácie o činnosti opozície (napr. prepojenie na financovanie zo zahraničia, porušenia zákona, korupciu). Očakávaná reakcia opozície v takom prípade je spochybnenie dôveryhodnosti predkladaných dôkazov, výzva na nezávislé vyšetrovanie alebo poskytnutie vlastných protiargumentov. Progresívci mali túto možnosť v následnej tlačovke. Prečo to nevyužili ? Veľa ľudí je z tohto dôvodu sklamaných a zneistených. Ak totiž namiesto toho prišlo len silové odmietnutie, dokonca s použitím istého neslušného slova a zároveň sa tesne predtým mobilizuje ulica (výzvy na štrajk, dokonca generálny, protesty), vzniká dojem, že obranná argumentácia nahrádza právne a vecné reakcie politickou hystériou.

Nech progresívci prepáčia, ale ako si to má vysvetliť bežný občan ? Potom je tu právna rovina. Vo vyspelých štátoch od politických strán sa očakáva, že ak sú obvinené zo závažnej činnosti (napr. trestnej), čo platí aj pre rodinných príslušníkov politických špičiek, bezpodmienečne využijú zákonné prostriedky, t. j. trestné oznámenia na premiéra za krivé obvinenie, žaloby na ochranu dobrej povesti, verejné sprístupnenie vlastných účtov a dokumentov.

V tejto chvíli sa obávam, že toto mi budú zazlievať priaznivci koalície… Myšlienku dokončím, že ak sa namiesto toho ide cestou emócií a nátlaku, môže to navodzovať dojem, že strana sa z istých dôvodov bráni viac politickými než právnymi nástrojmi.

A ako to je vo svete v mediálnej rovine ? V zahraničí je bežné, že ak vláda predloží závažné dôkazy, médiá ich podrobia okamžitej fact-check analýze. Tak sa tomu hovorí, nie je potrebný preklad. Opozícia, ale aj koalícia potom čelí tlaku nie vlády, ale nezávislej verejnej kontroly. Ak na Slovensku opozícia reaguje len neadekvátnym slovníkom a od veci, bez predloženia protiargumentov, dáva tým verejnosti do rúk otázku, kde sú fakty ?

Teraz za hrsť zahraničných príkladov. V USA pri obvineniach voči Trumpovi (napr. dokumenty v Mar-a-Lago, zásahy do volieb) opozícia aj vláda prinášali konkrétne dôkazy, verejnosť a médiá ich rozoberali. Čisté nadávky nestačili. V Nemecku pri afére AFD a kontaktov s Ruskom vláda predložila dôkazy. AFD reagovala protiútokmi, ale musela zároveň predložiť právne podania a vysvetlenia, inak riskovala oslabenie dôvery. V Taliansku pri už nebohom Berlusconimu bolo typické, že obvinenia označoval za „politické prenasledovanie“. Ale aj tak musel chodiť na súdy a dokazovať opak.

Záver pre úvahu je asi jasný. Ak premiér predkladá konkrétne dôkazy, napr. tri faktúry, aj laik tuší, niečo naozaj nesedí. Normálnou reakciou by malo byť vecné vyvrátenie alebo právny krok. Ak namiesto toho opozícia používa len expresívne označenia a mobilizuje ulicu, vyvoláva to pochybnosť, že nemá dostatočne silné fakty na svoju obranu. Tou následnou a pre mnohých nešťastnou tlačovkou, progresívci premeškali príležitosť.

Možno je prehnané tvrdenie v titulku, že buď alebo. História politiky pozná veľa príkladov, že napokon uspeje ten, kto sa štylizuje do pozície prenasledovaného, utláčaného, slabšieho, ktorého treba ľutovať.

Ako to bude u nás ?