milanjan7

V jednom z posledných blogerských príspevkov som sa dotkol kolegov na vyššej úrovni a dosahu, t. j. Chmelára a Hrnku. Po dnešnom vzhliadnutí karikatúry od Danglára na internete, kde zobrazuje sv. Cyrila a Metoda ako tanečníkov, resp. tanečníčky kankánu, ako zvodne prednožujú a ukazujú všetko, očakávam ich múdru reakciu. A nielen od nich. Možno si to všimne aj duchovenstvo, nehovoriac o politikoch. Ponúkam aspoň niekoľko myšlienok.

Je nepochybné, že karikatúra môže byť všelijaká. Aj inteligentná. Ostrá, provokatívna, ba aj nemilosrdná. Mala by však mať myšlienku. Ak sa z nej stane iba samoúčelné zosmiešňovanie toho, čo je pre milióny ľudí posvätné, prestáva byť prejavom odvahy a stáva sa prejavom tvorivej bezradnosti. Obávam sa, že v tomto prípade dochádza práve k tomu. Karikatúra zobrazujúca Cyrila a Metoda v spojitosti s kankánom, publikovaná práve v čase štátnych osláv, s jednoznačnými politickými súvislosťami, nie je iba výtvarným názorom. Treba trvať na tom, že je vedomou a premyslenou provokáciou. Jej cieľom zjavne nie je otvoriť diskusiu o dejinách ani o úlohe cirkvi, ale vyvolať pohoršenie a rozdeliť spoločnosť. Čo si má o tom myslieť taký Bombic a jeho dlhodobý pobyt vo väzbe ? Ublížil viac alebo menej spoločnosti ?

Predstavme si podobnú situáciu v Spojených štátoch. Počas pompéznych osláv 250 – výročia americkej štátnosti by niekto zobrazil zakladateľov USA ako démonov či erotické postavičky. Obrazne povedané, Trump by tasil kolty. Právne by aj tam mohlo ísť o prejav chránený slobodou slova ? Otázka však neznie, či je to dovolené. Otázka znie, či je to hodné slobodnej a kultúrnej spoločnosti. Dokonca je aj namieste otázka, či by to autori prežili v zdraví.

Aj keď sloboda prejavu je jedným zo základných pilierov demokracie, nie je synonymom možnosti bezbreho urážať. Demokracia nestojí iba na právach, ale aj na elementárnej úcte k presvedčeniu druhých. Koľkože máme katolíkov a príslušníkov iných náboženstiev, ktorí si ctia solúnskych bratov v tých najširších kontextoch ? Ak drvivá väčšina národa, tak je to ponižovanie národa. Dejiny veru učia, že zosmiešňovanie symbolov, viery alebo celých skupín ľudí môže mať vážne spoločenské dôsledky. Preto by sme mali byť citliví na každé vedomé ponižovanie toho, čo je pre iných posvätné. Neznamená to zavádzať cenzúru. Znamená to pestovať kultúru verejnej diskusie. A zasahovať tam, kde môže ísť aj o prekročenie červených čiar a naplnenie skutkových podstát.

Svätí Cyril a Metod ani zďaleka nepatria iba veriacim. Patria k základom slovenskej kultúry, vzdelanosti a štátnosti. Ich odkaz je starší než väčšina politických sporov, ktoré dnes rozdeľujú spoločnosť. Znevažovať ich iba preto, aby autor získal pozornosť, a postavil sa v tomto prípade na stranu liberálnej opozície, je lacné. A ak má byť toto vrcholom satiry, potom je to veľmi smutné vysvedčenie našej verejnej debaty. A nezabúdajme, nie všetko, čo je dovolené, je aj múdre. A nie všetko, čo je označené za umenie, si zaslúži úctu.

Na záver veľmi váham, aby som v krajnom rozhorčení išiel ešte ďalej. História totiž ukazuje, že aj antisemitské karikatúry boli často obhajované ako „satira“ alebo „sloboda prejavu“. Dnes vieme, že sa postupne stali systémovým nástrojom propagandy a postupnej dehumanizácie Židov. Za toto slovko možno dosadiť hocičo, čo bolo a čo ešte môže byť. Od prvopočiatkov vyhladzovania celých skupín obyvateľstva až po národy, od ideológie otrokárstva až po nacizmus či iný – izmus, a pod. To je dôležité historické poučenie.

Silou-mocou sa bránim tvrdeniu, že dnešná opovržlivá karikatúra je s uvedeným rovnocenná. Presnejšie a obhájiteľnejšie je povedať, že dejiny nás učia, ako ľahko sa môže znevažovanie posvätných symbolov alebo celých skupín ľudí začať tváriť ako nevinná satira. Takýto argument je historicky aj vecne pevnejší.

Úvahu končím zmierlivo. To však neznamená, že si myslím, že v danej veci ide o bezvýznamný výtvarný žart. Najmä, ak ide o posvätné symboly.