milanjan7

Keď aj verejnoprávny moderátor mudrujúci nad práve skončeným referendom protirečivo hodnotí to, čo máme „úspešne“ za sebou a zároveň to „všeľudové“ hlasovanie označí ako neúspešné, dosť to pomýli nevzdelaný národ.

Aj takáto charakteristika o nás veru odznela v debate s politológmi a tí ohurujú verejnosť nielen výrokmi o drahom politickom marketingu na úkor štátu, chýbajúcej trvalej emocionálnej mobilizácii, ale aj o najväčšom politickom prepadáku, čo povedal Fico, o zlom politickom načasovaní od predsedu Demokratov Naďa, platonickej podpore od progresívcov, nijakej podpore od jeho opozičných priateľov, a pod. Čert aby sa v tom vyznal…

Kým to celé odznie a jedni budú hovoriť o vyhodených miliónoch, druhí budú tvrdiť, že síce neprišlo aspoň dvadsať percent ľudí, čo z referenda robí jednoznačné fiasko, ale tých 750 tisíc hlasujúcich predsa len nie je zanedbateľné číslo. Najmä, ak to prekračuje preferencie tých, ktorí sa „demokraticky“ pustili do boja. Úvahy budú pokračovať v rozličných podobách až do ďalšieho, tentoraz komunálneho hlasovania, čo už bude vážnejšia predohra pre veľkými voľbami.

V každom prípade prakticky najhoršie výsledky referenda, ak nerátane jedno zmarené, nie sú žiadnou slávou, naopak blamážou a je otázka, či to autori myšlienky predýchajú. A čo tak sa na vec pozrieť z druhej strany ? Vždy sa to dá. V politike a aj v športe. Napr. pri futbale. V čase konania referenda hrali na svetovom šampionáte Francúzi s Paraguajom a boli dve možnosti. Labužníci slimákov mohli ísť tou istou cestou ako Juhoameričania a to by praskali kosti alebo na provokácie reagovať úsmevmi. Zvolili to druhé. Čo keby u nás tí, ktorí v referende vlastne vyhrali, prejavili veľkorysosť, nešli by cestou udupania neúspešných, ale hľadali by pozitíva z toho, čo sa udialo ?

Pripomínam posledné parlamentné voľby. Bol som v jednej z novozámockých volebných komisií. Bolo veľa roboty, ale hodinu po polnoci sme to mali zrátané. Ibaže, keď už nebola káva ani minerálky, nervozita sa stupňovala, lebo ani do štvrtej ráno sa nedalo vymeniť nehostinné prostredie materskej škôlky za príjemnejšie domáce. Keď ste s niekým od skorého rána až do druhého rána, najmä únava zníži prah kladného vnímania ostatných členov komisie a veru, vzbĺkli aj plamienky nevraživosti. Tých tuším osemdesiat eur hriali vo vrecku, ale väčšina sa zapovedala, že ďalšie podobné peripetie už nebudú absolvovať.

Teraz boli aj referendové miestnosti, kde neprišiel ani jeden volič. Inde sa vyskytovali len sporadicky. Ako zahnať nudu ? A tu sa ukázalo jedno veľké pozitívum, na ktoré by politici nemali zabúdať, najmä „otec“ Naď by to mal prezentovať ako svoj veľký vklad. To pozitívum, s troškou irónie, je v tom, že to ničnerobenie v komisiách neuveriteľne zblížilo ľudí. Treba podotknúť, že aj v podmienkach antagonistických názorových rozdielov, lebo to je princíp. Každý každému sa má pozerať na prsty a nemilosrdne kontrolovať. Lenže, kam sa pozerať a čo kontrolovať, keď to vyzerá ako v predajnom stánku, v ktorom sa nič nepredá ?

Najmä ženičky sa činili. Na stoloch boli koláčiky, kávy bolo dostatok, rovnako ako minerálok a tam, kde si niekto uhol, odhalili ho, vymenili, aby nekazil renomé. Bola príležitosť aj na prehlbovanie hlbších medziľudských vzťahov, údajne preukázateľne sa viacerí stihli zamilovať. Predseda celoštátnej komisie a dekan právnickej fakulty správne celý deň deklaroval o mimoriadnom pokoji, čo národ spoza obrazoviek hodnotil s uspokojením, najmä keď to podporil aj zástupca polície. Našli sa aj takí, ktorí si zarýpali, vraj to je podobné, ako keď na diaľnici sú len dve autá. Veľké riziko havárie nehrozí, okrem iného aj preto, lebo nejazdia v v protismere.

A máme ďalšiu skúsenosť. Ako to býva, niekto je spokojný, iný menej. Aj svet sa na nás pozeral. Či priebeh a výsledok svedčí o veľkom duchu a múdrosti malého slovenského národa a jeho „krajiny“ pod Tatrami, nie je celkom jasné. A tých vraj vyhodených dvanásť či trinásť miliónov ? Prosím vás, veď sa spravodlivo rozdelili a ešte sa utužovali vzťahy medzi ľuďmi, ktorí by sa ináč možno ani len nepozdravili na ulici. Len tak ďalej a stále s úsmevom.

Nezodpovedanou ostáva otázka, či na referendové otázky by sa nemala organizovať súťaž vo forme lotérie, aká tu nedávno už bola…