milanjan7

Premiér Robert Fico sa v sobotu trochu pozviechal z virózy a na tlačovke na úrade vlády to poriadne rozbalil vo vzťahu k rodine Šimečkovcov. Predostieral fakty, ktoré sa budú musieť buď potvrdiť alebo vyvrátiť. Reakcia najmladšieho Šimečku bola s očakávaným obsahom. Predmetu tlačovky sa nevenoval, skôr charakteru predsedu vlády.

Napokon, nie občan rozhodne, kde je pravda, to prináleží na to príslušným orgánom. Trochu prekvapil aj generálny prokurátor. Poučovať premiéra, ako sa podávajú trestné oznámenia, má malú chybu krásy. Existuje totiž aj zásada ex offo. Toto sa však nejako vyvŕbí.

Podľa nasledovných riadkov pozorný čitateľ rýchlo pochopí, že zámerom autora bolo nadľahčene sa chopiť témy v situácii, keď u nás a aj vo svete prevláda pochmúrna a neveselá nálada. Robert Fico v rozhovore s istým českým novinárom jasne deklaroval, že s novinármi si netyká a ani nebude. A podložil to neblahými skúsenosťami, keď podráždene a nediplomaticky sa vyjadroval na ich adresu.

A predsa si s jedným dlhoročným novinárom potykal. Pri náhodnej návšteve v kancelárii profesora Chovanca na Ústave štátu a práva SAV tuším v roku 1988 sme sa stretli. Ja šéfredaktor vedeckopopulárneho časopisu, on ako postgraduálny študent v odbore trestného práva. Po obhájení práce získal titul kandidáta vied. Fico sa tykaniu nebránil . Napokon vtedy bolo menej formálnosti. Bol som takmer o 20 rokov starší a ani „mládenec“ Fico sa tomu nevyhýbal. Keby som bol vtedy vedel, že raz bude slávnym špičkovým politikom, bol by som si uvedenú skutočnosť dal úradne overiť. Totiž pochybujem, že dnes 90-ročný Jaro Chovanec sa na to pamätá.

Ale teraz už vážnejšie. Pamäť býva niekedy krátka, inokedy výberová. A je otázne, či potykanie trvá večne, asi nie. A kto s kým sa osobne pozná ? Legendárny doktor Štrossmajer v slávnom českom seriáli sa chválil, že poznám Alžbetu, totiž anglickú kráľovnú. Ona jeho zatiaľ nie. Ten drobný detail spomínaný v úvode však hovorí veľa o tom, ako sa za ostatné desaťročia zmenil vzťah politikov a novinárov. Kedysi bol bližší, osobnejší, občas až príliš familiárny. Dnes sa politici radi tvária, akoby médiá vôbec nepotrebovali. V skutočnosti je to presne naopak: bez médií by ich moc bola ako herec bez javiska.

Po zmenách v deväťdesiatych rokov sa novinári ocitli v centre diania. Politici ich nemohli ignorovať, novinári zasa politikov pozorne sledovali. Často sa stretávali v neformálnych prostrediach – na tlačovkách, recepciách, ba niekedy aj pri pohári vína. S Mečiarom to bolo ťažšie. Nič nepil, dokonca ani kávu, iba čaj. Formálna hranica medzi „oni“ a „my“ bola tenká. Časom však prišli kauzy, škandály a otvorený konflikt. Vzťah sa zmenil na bojisko. Namiesto dialógu začala dominovať nedôvera. Dnes je pre časť politickej elity typické vyhlasovať, že médiá sú „zmanipulované“, „predsudkové“ či rovno „nepriateľské“. Svoje miesto tu má aj symbolický odstup: už žiadne tykanie, žiadne osobné spomienky. Politici sa radi tvária, akoby stáli nad novinármi, nie vedľa nich. Ak však novinár príde na tlačovku na úrad vlády v roztrhaných rifliach a na stoličke sedí ako gróf z Pacha hybského zbojníka, to tiež nie je namieste.

A ako to je vo svete ? V USA prezident John Kennedy mal s novinármi priateľské vzťahy, často na hranici dôvernosti. O polstoročie neskôr Donald Trump označil médiá za „nepriateľov ľudu“ – a urobil z konfliktu so žurnalistami časť svojej politickej identity. Podobne aj bývalý český prezident Zeman. Vo Francúzsku sa politici a novinári stretávajú aj v kaviarňach či na večierkoch, kde však platí prísna zásada off the record. Dúfam, že to netreba prekladať. Rešpekt zostáva, aj keď otázky bývajú tvrdé. V Nemecku prevláda dôraz na profesionalitu a rešpekt. Politik by si len ťažko dovolil tvrdiť, že sa s novinármi nestýka – lebo vie, že médiá sú súčasťou demokratickej kultúry. Vo Veľkej Británii je ostrá tlač, bulvár i seriózne médiá, otázky, ktoré idú „na kosť“. Politici majú s novinármi komplikovaný vzťah, no nikdy nepopierajú ich význam. Porovnanie so situáciou u nás je jasné: inde politici médiá rešpektujú, aj keď ich nemajú radi.

A kto môže byť novinárom ? U nás skoro každý, kto udrží pero v ruke, ako sa to ironicky občas hovorí ? Otázka, ktorá sa často podceňuje: aké predpoklady treba na výkon novinárskeho povolania? Vo svete je bežné, že novinári majú univerzitné vzdelanie v žurnalistike či komunikácii. No úspešní sú aj právnici, historici či vedci, ktorí prinášajú do médií odbornosť. Na Slovensku formálne vzdelanie nie je podmienkou, no väčšina redakcií uprednostní ľudí s vysokoškolským titulom a jazykovou výbavou. Len či naozaj. Asi chýba stavovská komora na spôsob notárov, advokátov. Čoraz viac by sa mala oceňovať a zisťovať investigatívna zručnosť, schopnosť pracovať s dátami, orientovať sa v medzinárodnom prostredí. Novinár dnes už nie je len zapisovateľom, ale mal by byť analytikom, vykladačom, niekedy aj „strážnym psom“ verejného záujmu. Ale vždy objektívnym, nepredpojatým.

Politici bez novinárov neexistujú. Je to podobné, ako keby futbalista tvrdil, že nikdy nevidel loptu. Tváriť sa, že vzťah neexistuje, je ilúzia. Médiá sú zrkadlom moci – nie vždy lichotivým, ale vždy potrebným. A možno by našim politikom prospelo trochu viac prirodzenej ľudskosti. To isté aj novinárom, ktorým občas nechýba povýšenectvo. Politika bez médií by bola ako divadlo bez divákov – a tam by sa už nikto nemusel hádať, kto s kým si tykal alebo netykal. A pravdaže, to isté platí aj pre novinárov. Čo by boli dnes médiá bez politiky. Tí druhí musia vedieť, že veľký je rozdiel zvoleným politikom, za ktorým stoja často státisíce hlasov občanov, s čím sa viaže aj obrovská zodpovednosť.

A kto stojí za novinárom ?