milanjan7

Desiatky rokov novinárskeho pôsobenia dávajú človeku právo podliehať istej profesionálnej deformácii a sledovať televízne diskusie, vrátane tej vo verejnoprávnom médiu, najmä vo vzťahu k dramaturgii, výkonu moderátora a celkového vyznenia relácie čiastočne bez ohľadu na obsadenosť politikmi. Inými slovami, je jedno, kto sedí oproti sebe a rovnako je aj ganz egal, čo a ako hovoria. Robia si svoju robotu, pre svoje ego, ale najmä pre voličov. Nejde to vždy z ich hláv, prípravu dávajú dokopy štáby ľudí a rozhodujúce kritérium je, kto bude sedieť na druhej stoličke. Majú súpera dobre zmapovaného a nejeden príklad svedčí o tom, že pri náhlej zmene hosťa podliehajú panike a radšej ochorejú.

Tretia adventná nedeľa autorovi týchto riadkov poskytla čas iba na absorbovanie relácie O päť dvanásť. A rovno k veci – ak divák je ešte stále pod dojmom celonárodnej katastrofy a pošpinenia dôstojnosti parlamentu, otázka znela, či účasť predsedu najsilnejšej opozičnej strany a vice versa ministra obrany a popredného smeráka aspoň trochu rehabilituje v očiach verejnosti našu otrasenú politickú scénu. A čo sme videli ? Z hľadiska profesionálnych kritérií, o ktorých sa hovorí na začiatku, bez milosti päťka. Nestrannosť a nezaujatosť, ani pomyslenie o nadŕžaní ? Bože môj… Kamera býva nemilosrdná a odhalí, ak redaktor sa ako na modlu pozerá na jedného debatujúceho a na druhého bez úsmevu a nevraživo. Toho prvého nechá dohovoriť, aby sa to stalo písmom svätým, druhému nedá pomaly ani dýchať a hneď ho naviguje inde. O to by ani tak nešlo, ale ako občan si vyprosím výrok podriadeného Flašíkovej s otázkou na Šimečku – a toto radšej citujem, „či na odkaz Benešových dekrétov nedoplatí teraz maďarská menšina…“

Keby to takto sugestívne a nebezpečne formuloval napr. sudca, stálo by to za verejnú výzvu, aby mu vyzliekli talár. Novinár nemá talár, ale asi hrošiu kožu a to je zložitejšie. A odpoveď ? Dalo sa to čakať, lebo z úst hlavného progresívca vyšlo – a to opäť musím citovať – „tie dekréty sú hrozný odkaz maďarskej menšine a to by ste museli zavrieť aj Pellegriniho…“ Už sa v tom aj skúsený žurnalista začína strácať, radšej poďme do iných bezpečnejších vôd. Ak z hodnotenia úrovne vyšla známka päť, predsa len zmienka aj o výrokoch hostí. Treba povedať, že minister Kaliňák neskákal do rečí, tváril sa stoicky, čo mohlo byť predpokladom slušnosti a diametrálnej odlišnosti od pohromy v parlamente. Neskočil do reči Šimečkovi, aj keď bolo vidieť, že ho to zdvíha zo stoličky. Ani vtedy, keď Michal ako dobrý syn vyhlásil pri porovnávaní exekúcií – a toto len parafrázujem – že ak neodstúpi minister a predseda vládnej strany Šutaj Eštok, vraj aj moja mama /Šimečková Marta/ – pôjde do politiky ! Máme sa na čo tešiť ?

Trochu odbočím. Keď kedysi nastúpil do prezidentského úradu Ronald Reagan, bývalý herec, dve veci si ľudia všimli. Zbožný a oddaný pohľad o dve hlavy nižšej manželky Nancy a jeho výrok, že Sovietsky zväz je ríša zla. Ukázalo sa, že mentálna výbava nepostačujúca najmä v zahraničnej politike, je prednosťou. Tomu rozumel každý, aj ten, kto v USA dodnes nevie, čo je Slovinsko a Slovensko. A ten druhý výrok ? „Gorbačov je chlapík“. Treba ešte viac rozvíjať, o čo vlastne ide ? Keď namiesto intelektuálskych prezidentov, ktorí hodiny rečnili, síce odborne presvedčivo, no nielenže tomu málokto rozumel, ale ľuďom sa to ani nechcelo počúvať. Alebo priamočiary výrok, ktorému porozumie aj dieťa ?

A toto si osvojil aj istý predseda vlády u nás, ktorému jeho poznanie vhodnej podobnej skratkovitosti vynieslo osem rokov vládnutia. Na margo dlhočizného prejavu v parlamente sa postavil k pultíku a smerom k oponentom vyhlásil, že „aj tak máte krvavé paprče“. A bolo. Pravdaže, poistil to aj dvojnásobnými platmi. Takto sa robí politika. Niekedy aj v rómskych osadách.

Aké z toho vyplýva poučenie ? Uvidíme po najbližších parlamentných voľbách.