milanjan7

Nech komentujete hocičo, je úplne jedno, na ktorú stranu sa postavíte. Polovica národa, plus mínus, si pomyslí, že komusi nadŕžate, v ohlasoch pod blogom sa objavia anonymné, dokonca aj hrubé a podpásové  urážky. A tá druhá polovica, tiež plus mínus, zaaplauduje.

Vojna kvôli tomu nie je, ale niet pochýb, že veľké skupiny ľudí sa nemajú radi, že tu je nadmerná rozpoltenosť a že spoločenstvo sa nevie zjednotiť ani v prípade krízových situácií. A jednoduchšie, že mnohí sa nevedia zmestiť do kože. A to isté platí  pre politiku. Keď nejaký sotva plnoletý študentík nepodá hlave štátu ruku, opozícia okamžite a bez poznania všetkých súvislostí robí z mládenca náramného hrdinu, z ktorého si treba brať príklad.

A tak s vedomím vyššie uvedených rizík sa vyjadrím, čo si o tom myslím. Ak niečo môže sotva vypelichaný mladík /to nie je urážka,/ prečo ja nie ?  Mám o dosť rokov viac ako ten zainteresovaný hrdinský novotvar,  priznávam, že v matematike som určite slabší, ale aj neporovnateľné životné skúsenosti sú na niečo dobré. Keď sa odmietač podávania rúk osmelil, lebo vie alebo mu to povedali, že v demokratickom štáte /chvalabohu/, sa mu nič nemôže stať, aj ja si to myslím. Z právneho hľadiska nepodanie ruky by sa toto gesto mohlo klasifikovať tak nanajvýš ako priestupok, čiže nestojí to za to reč. A napokon, mnohí upozorňujú, že až tak veľa pozornosti si to celé nezaslúžilo, že aj zo strany kancelárie prezidenta  sa patrilo trochu viac zdržanlivosti. Hádam je badateľný rozdiel medzi študentom, ktorý v stredoerópskom meradle dosiahne na bronz a hlavou štátu zvolenou v demokratických priamych voľbách s počtom hlasov dobre vyše milióna.

Dnes si každý mohol všimnúť taliansku premiérku Giorgiu Meloniovú, ktorá tomu „odmietnutému“ slovenskému prezidentovi pri jeho prvej oficiálnej zahraničnej návšteve prejavila nielen patričnú úctu, ale azda aj čosi viac. Pritom táto 48-ročná žena šéfuje veľmoci, štátu s takmer 60 miliónmi obyvateľov. A maličkému národu spod Tatier musí lichotiť, že to takto funguje. Podanie ruky je prvým krokom k rešpektovaniu bontónu a etiky. A slušnosti.

Čo mňa osobne ako publicistu na afére najviac vyrušuje a tvrdo to odsudzujem, nie je len samotný akt odmietnutia podať ruku. Rozhorčujú ma následné urážky a osočovanie, čo  z úst študenta  bolo adresované verejnosti. Tie výroky o podvodníkovi a klamárovi sú neuveriteľnou drzosťou. Išlo o rafinovanú snahu viesť študenta, aby vyprovokoval,  že prezident Slovenskej republiky sa bude brániť na verejnom fóre a dokazovať, že nie je tým, čo si o ňom myslí nejaký skoro ešte pubertiak, teda nedospelý a nerozumný človiečik ? No, to hádam nie ! Raz v živote som bol prijatý u prezidenta Rudolfa Schustera, ostal silný emocionálny zážitok porovnateľný s prítomnosťou v najslávnejšej katedrále sveta. Vtedy nemohlo prísť na um, že raz sa nájde ktosi, kto majestát hlavy štátu verejne hrubo urazí. Keby to takto malo ísť ďalej, zabalíme to aj s našou štátnosťou.

Nejak tak to s vrcholnou úctou myslel pápež Ján Pavol II. , keď nebývale vzdal úctu slovenskej zemi pobozkaním po  vystúpení z lietadla. A podal ruku vítajúcim reprezentantom  štátu.  Ako prejav vážnosti a autority. Viackrát národu odkázal, že nebojte sa. Určite to nemyslel tak, ako majster Kroner v Kubovi, keď smelo vyhlásil, že aha, Anča, ja mám nožík. A nebojím sa… Ten študent ešte nebol na svete, ani sa neplánovalo jeho počatie, ale aj keby bol, zrejme by nič nepochopil.