milanjan7

V tomto príspevku som pôvodne nechcel písať o politike. Máme ju vyše hlavy a ani bloger by nemal byť nadmieru závislý od uvedenej ľudskej činnosti. Až natoľko, že bude ako vytrvalý konzument silnej kávy. Nie je to ani múdre, ani zdravé. Lenže, napokon k tomu skĺznete, aj keď predsavzatia sa zdajú byť skalopevné.

Ani som netušil, že z dvoch vlastných /nepolitických/ novinárskych príbehov, keď jeden je dávny a druhý úplne čerstvý, sa priam vnucuje poučenie. Halina Pawlovská by to nazvala asi takto : „Neverte vždy tým, čo sú pred vami“. Alebo „Najlepší spôsob ako začať, je začať“. Doplním, že toto sa krásne dá navliecť práve do politiky. Ak najmä mladí ľudia zbožňujú svoj vzor, niekedy progresívny alebo konzervatívny, pričom by ho nasledovali aj do pekla, až neskôr prídu na to, že neradno vynechávať zdravý rozum. A s tým začínaním nečakať až do penzie.

Prvý /dávny/ príbeh je z čias, keď na Slovensko prišiel na štátnu návštevu prezident až hen z Indie. Možno sa volal Rádhakrišnan alebo nejak podobne, zápisky z toho obdobia by som musel úporne hľadať. Reportovaním udalosti poverili mladého začínajúceho novinára, t. j. mňa. Na bratislavskom letisku pristúpil do môjho auta skúsený fotoreportér z istého týždenníka. Začal som sa cítiť istejšie, ale práve toto sa stalo kameňom úrazu. Pripomínam si to ako skúsenosť chlapca z dediny v spojitosti s prezidentom z Indie.

Ako áno, ako nie, na pokyn svetaznalého kolegu som sa bystro zaradil do rozbiehajúcej sa vládnej kolóny. Bol som štvrtý v poradí. Po prezidentoch, nejakom ministrovi. V spätnom zrkadle som odrazu zbadal, že ďalšou v poradí je veľká politička Litvajová. Kým som si uvedomil zjavný malér, z tlampača sa ozvalo, že červené žiguli, opustite kolónu. Asi preto, že moje auto bolo zaprášené. Na rozdiel od tých vyblýskaných limuzín.

Hosťovi z Indie následne odovzdávali čestný doktorát v Aule univerzity. Kolóna, vrátane môjho sovietskeho výrobku, sa nasáčkovala na Šafárikovom námestí. Vodiči nesledovali slávnostný akt a takticky sa premietnili inde. Moje žiguli na koľajniciach prekážalo električkám. Odtiahli ho pod Most SNP. A poctivo strážili.

S veľmi nahnevaným veliteľom kolóny potom na Hrade som sa dokonca spriatelil. Videl, že má čo do činenia s novinárskym „uchom“. Uznal, že nemal súhlasiť s parkovaním na koľajniciach. A ja som nemal uveriť, že bratislavské električky budú čakať na koniec ceremónie. Zistil som, že aj keď pred vami je čosi skúsenejšie a kompetentnejšie, treba mať otvorené oči a riadiť sa zdravým rozumom. To na margo toho kolegu a šéfa vládnej kolóny.

Tomu, čo je predo mnou, som podľahol aj pred pár dňami, keď podľa starého zvyku som si to veselo šinul dolu bratislavským Námestím SNP. Čakali ma približne tam, kde bol ten električkový malér. Vraj som porušil tri zákazy vjazdu. Zbytočná bola otázka, či aj ten mercedes predo mnou. Mal modernú evidenčnú značku s tými áčkami. Možno rovnako bol z vidieka a tiež ho neminula pokuta. Nemalo zmysel vyťahovať novinársky preukaz. Poriadok musí byť nielen v Markíze a RTVS, ale aj na uliciach metropoly.

Podriadení primátora boli milí, slušní. Inak, pozdravujem ho. Keby u nás na dedine, kde sa pýšime širokou hlavnou ulicou, kde mladučkí frajeri istej etnickej skupiny na bavorákoch, mercedesoch a motorkách to občas skúšajú aj stovkou, by starostka zriadila taký pás pre cyklistov ako na Vajanského ulici, už by sme ju odvolávali. Cyklochodník áno, ale nie hocikde.

A čo na záver ? Sú situácie, nielen v rodine a manželstve, ale aj v spoločnosti a štáte, kedy je najmúdrejšie s nadhľadom riešiť nepríjemnosti. Ak ide o nedbanlivostné pochybenia, môže stačiť aj ospravedlnenie. Ak o úmyselné, bez účinnej ľútosti to nepôjde. Najmä, ak ide aj o život a ktosi to zľahčuje, či bagatelizuje.

Ktovie, či tento posledný odsek pochopia aj podaktorí politici /ak by sa ponížili a čítali blog/, ktorým je múdrosť o najlepšom spôsobe ako začať, naozaj začať, najideálnejšie s pokorou odznova, akoby ušitá.

A znova sme pri tej nešťastnej politike…