milanjan7

Na úvod len pripomenutie, o čo išlo v prvom príspevku. Na Okresnom súde v Leviciach sa už 21 rokov, od roku 2004, „koná“ vo veci žaloby otca a syna tunelárov miliardového štátneho podniku proti novinárovi, ktorý sa previnil tým, že pri káve sa rozprával s iným novinárom a ten uverejnil článok o tom vytunelovaní. Bez autorizácie. Stalo sa neuveriteľné, lebo informátor podľa posledného zmeneného petitu žaloby má zaplatiť supermilionárom za ohováranie „len“ 13 500.- eur.

Príspevok si žiada doplnenie. Európsky súd pre ľudské práva samosudcom Juhom Lavapurom rozhodol o neprijateľnosti sťažnosti vo veci neprimeranej dĺžke konania. Včera, na druhý deň po doručení tohto oznámenia, poštárka prišla ešte raz a to s desiatimi riadkami listu pod označením Decision. Čo sa vyčíta nešťastnému žurnalistovi ? Vraj nevyužil všetky vnútroštátne prostriedky. V 500 gramovej zásielke do Štrasburgu sa síce nachádzali početné dôkazy o sťažnostiach „doma“, ale bolo tam aj to najdôležitejšie. Totiž originál preložený do francúzštiny od podpredsedu Okresného súdu v Leviciach, ktorý plne priznal prieťahy súdov, lebo vec putovala hore dole na krajský súd, potom najvyšší súd a opačne. Ani slovkom o tom, že prieťahy by zavinil účastník. Aký lepší dôkaz ešte treba ?

Nuž čo… Súd má vždy pravdu, aj ten európsky. Čo však s tým ? Zdalo sa, že nič, ale nie je to pravda. Slovenské súdy, vrátane Ústavného súdu SR, síce viažu medzinárodné dohody a nemôžu nič meniť na rozhodnutiach Štrasburgu, ponajviac vymáhať plnenie, ale niečo predsa. Európsky súd o veci nerozhodoval. Iba záväzne povedal, že neboli vyčerpané všetky „domáce“ prostriedky. Nikde však neuviedol, že účastník, občan SR, nesmie doplniť postup, aby využil všetky domáce prostriedky.

A bisťu, povedal by gazda so zdravým rozumom. Štrasburg nie je všetko. Už putovala žiadosť na Slovenskú komoru advokátov, aby pomohli s nájdením kvalitného advokáta, lebo v okolí novinára niet nikoho, kto by sa do toho pustil. Uvidí sa… Záver je však jasný a na to netreba právnický rozum. Aj keby nebola možná ústavná sťažnosť, lebo na Slovensku je veru všetko možné…Občan má právo dožadovať sa nápravy pred riadnymi súdmi, ombudsmanom…

Má to všetko jeden háčik – kto zaručí občanovi, že sa dožije sto rokov, aby dobojoval víťazný zápas o spravodlivosť ? Možno si napokon povie, slušne, nech to všetko šľak trafí. Avšak, čo keď si to povie každý postihnutý občan, ktorému sa roky upiera základná spravodlivosť ?