milanjan7

Premýšľam. Nad dojmami z osláv sv. Cyrila a Metoda. Nad nami – nad ľuďmi. Slovákmi. Európanmi. Nad tým, prečo si ubližujeme aj vtedy, keď by sme mohli a mali mlčať alebo podať ruku. Nie preto, že musíme, ale akosi zo zvyku. A možno zo strachu, že by sa nám porozumenie mohlo vymknúť z rúk. Oslavy. A jedno z médií neváhalo takmer priamo označiť pečeného vola pod Devínom za symbol. Čoho a koho ? Šéfredaktor by podriadenému redaktorovi za toto krk nevykrútil ani obrazne, ale za posadenie do klietky hanby by to stálo. Ale vážnejšie, išlo cirkevný a štátny sviatok a že napokon to vyznelo dôstojne, tešme sa. Pravdaže, o poznatkoch z jedného či druhého pohľadu treba hovoriť.

Milo prekvapil český kardinál Dominik Duka. Na púti v Nitre ako omšový celebrant povedal niečo, na čo sa nezabúda. Ospravedlnil sa za českých bratov, ktorí poučujú. Pri vyvrcholení slávnostných podujatí v Devíne premiér Robert Fico deklamoval myšlienku o zachovaní si zdravého rozumu, aby sme mohli žiť múdro a správne. Aj ďalší dvaja najvyšší ústavní činitelia prejavili súzvuk. Rozprávali s rozvahou, zdalo sa, že aj úprimne. Opozícia chýbala ? Vedľa prezidenta Gašparoviča nesedela prezidentka Čaputová. Nečudo. Už viackrát dala najavo, že jej sa podobné záležitosti netýkajú a že naozaj nerozumie tomuto národu. Medzi prítomnými akosi nebolo vidieť zástupcov opozície. Buď neboli vôbec pozvaní, čo by tiež čosi naznačovalo alebo premeškali ďalšu vzácnu nekonfliktnú príležitosť na kýžený zmier.

A niektoré médiá zúria. Lebo znova vedia všetko najlepšie.Namiesto zjednocovania – ďalší deň rozdeľovania. Zjavne už ani veľké sviatky, ktoré by mohli byť kotvou, nie sú tým, čím by mohli byť. Keď už ani patróni Európy neutlmujú prejavy spodných prúdov politického boja, nemá to ďaleko od chmúrnej diagnózy. Na ilustráciu aspoň jeden neveselý príklad. Šéf Sulík aký bol, taký bol, ale jeho nástupca je ťažko riadená a nebezpečná strela. Ak SAS zahorúca kritizuje, že na logu k cyrilometodejským oslavám nebola hlaholika, ale latinka, dá sa o tom debatovať, aj zdravo polemizovať. Čo, mimochodom, vo verejnom priestore trestuhodne chýba. Totiž, schopnosť polemiky. Lebo za týmto postrehom liberálov nasledovalo typické „múdro“. Tú latinku pripísali „neschopnému babráctvu Ficovej vlády“, ktorá v skutočnosti „totálne“ kašle na Cyrila a Metoda…

Nuž, čo. Nepotrebujeme nepriateľov. To tí druhí majú pripomínať na revanš bar v Dubaji ? Sami si čosi nezdravé vyrábame. Denne. Pomalým znehodnocovaním toho, čo má zmysel. Hlasom, slovom, statusom, výkrikom. V mene spravodlivosti, pravdy, vlasti, ľudu – a pritom v skutočnosti len pre svoje ego. Nik nie je až taký naivný, aby nevedel, že ľudia vždy žili v napätí medzi „nami“ a „nimi“. Ale tento permanentný stav vojny všetkých proti všetkým už unavuje, ničí, ochromuje aj posledné kúsky dôvery. Myslime na Cyrila a Metoda – mužov, ktorí nekričali, ale tvorili. Neprišli nikomu vziať identitu, ale ju dať. Nezjednocovali cez strach, zbrane, ale cez jazyk. Nehovorili po grécky ani po latinsky, ale po slovansky. Aby ľudia rozumeli pravde – a nie, aby sa pravda delila podľa tábora. /Ešteže sa nedožili dneška…“/

Kde je dnes taký hlas? Časť novinárskej obce tvoria členovia Slovenskej asociácie novinárov /SAN/, ktorí si myslia, že nestratili zdravý rozum, čoraz naliehavejšie sa zamýšľajú, zatiaľ bez patričnej odozvy, nad tým, kde je miesto novinára, človeka slova, ktorý nie je len megafónom jednej barikády. Kto ešte rozumie, že slovo môže liečiť, nielen rozdúchavať vášne? Že pravda nie je len to, čo sa hodí tzv. naším? Áno, aj my novinári máme vinu. Príliš často sme sa vzdali reflexie pre rýchlu pozíciu, súcitu pre kliknutie, otvorenej otázky pre zjednodušené titulky. No práve preto to píšem. Ešte nie je neskoro. Čo by pomohlo? Nový rešpekt k nesúhlasu. Nie je slabosťou nesúhlasiť kultúrne. Čo je sila? Verejný priestor bez kriku. Potrebujeme ho, ak má vyrásť nová generácia, ktorá nebude cynická. Úcta k symbolom. Nie falošná, nie vynútená. Ale taká, ktorá vie, že niektoré hodnoty presahujú nás. A napokon: ochota počúvať aj toho, koho by sme najradšej vypísali zo zoznamu ľudstva. Nie, nie je to kus naivity, ani idealizmus. Zjednocovanie sa nedeje rozkazom. Ale musí sa niekde začať. Možno pri sviatku. Akým bol sviatok sv. Cyrila a Metoda. Nielen cirkevný, ale aj štátny, a to nielen z pohľadu, či sa v ten deň len modlíme, podaktorí, nejdeme pracovať, skoro každý, alebo len meditujeme. Mali by sme a je jedno, kto si čo myslí povedzme o 17. novembri. Lebo to je len vonkajšia forma, keď obsah je len príveskom.

Držme sa slova. V zmysle najzásadnejšieho odkazu sviatku vierozvestcov. Možno stačí začať, že namiesto žlče a nadávky napíšeme tolerantnú úvahu. Aj preto píšem. Lebo to ešte trápi. A pretože verím, že Slovensko si zaslúži viac, než len večný ping-pong nenávisti. Mám pravdu ? Keby táto úvaha prispela k tomu, aby vzbĺkla iskra a všetok skrytý potenciál zdravého rozumu a intelektu by podnietol ku kultúrnej vzbure proti zlobe a nenávisti, rozpoltenosti a akoby prekliatiu, stálo za to toto zamyslenie.

Milan Španír, /je členom Slovenskej asociácie /SAN, investigatívny novinár, ktorý sa dlhodobo venuje vnútornej a zahraničnej politike, špeciálne aj súdnictvu a médiám./