milanjan7

Titulok by mal minimálne zaujať, upútať pozornosť. Dlho som nerozmýšľal a „vykúzlil“ ten, ktorý je na začiatku príspevku. Načim vysvetliť. Tak teda, kto v histórii na čele armády dokázal dobyť Berlín ? Odpoveď nie ja až taká ťažká, hoci naši maturanti, ktovie, možno by sa zapotili. Boli to len dvaja vojvodcovia. Maršal Georgij Žukov v roku 1945 na čele státisícovej armády a v roku 1757 Slovák maršal Andrej Hadik s 10 tisíc husármi, aby sa to odvtedy pripomínalo ako „husársky kúsok“, dokonca aj vo francúzštine ako tour d´hussard.

Čo si privlastnil z berlínskej koristi Žukov, radšej nepripomínať, ale Berlínčania k nohám nášho maršala položili výkupné, či vtedy výpalné 300 tisíc toliarov. Potom došlo k nevídanému – neslýchanému. Hadik si z bohatej koristi nenechal ani toliar, 25 tisíc toliarov rozdelil medzi svojich vojakov a zvyšok poslal svojej panovníčke Márii Terézii. A ona mu na znak vďaky venovala tritisíc toliarov, čo boli vtedy veľké peniaze.

Z ktorého konca sa začal koncipovať tento blog, je jasné. Ako však pokračovať a prečo tento exkurz do inak zaujímavej histórie ? „Na vine“ je nám všetkým dobre známy politológ, publicista, historik, a pod. Eduard Chmelár. Autor týchto riadkov priznáva, že ani nepostrehol, či ctený kolega od pera povedal to, čo povedal na margo aktuálnych osláv sviatku Cyrila a Metoda alebo sa vyjadril ešte dávnejšie. Skôr to druhé. Podstatné je, že dosť polemicky sa k úlohe vierozvestcov, keď popri kresťanstve vyzdvihol dimenziu štátnosti. Popri tom sa zaoberal aj úlohou osobností v dejinách a neobyčajne kriticky a presvedčivo zhodil až pod čiernu zem, ako sa správame k tým, ktorí si zaslúžia našu hlbokú úctu a vďaku. A tá neustála rozpoltenosť…. Raz nám prekáža, že niekto bol čechoslovakista, iným komunista, ďalším ľudák a ešte ďalším… A dalo by sa ešte dlho pokračovať.

Len námatkou, kde na Slovensku nájdete sochy aspoň v životnej veľkosti generálov Viesta a Goliána, ak sa rozplývame na Slovenským národným povstaním, Márie Terézie, ktorá z Bratislavy urobila závideniahodné európske mesto, kde máme a kedy budeme mať na hradnom vŕšku panteón významných osobností, od prvých kráľov až po národovcov, vrátane aj spomínaného Hadíka, neskôr Husáka či Dubčeka ? Takéto „spoločenstvo bohov“ ako miesto vyjadrujúce národnú pietu a úctu je samozrejmosťou pre Francúzov, Talianov a vlastne veľkú väčšinu národov. Chmelár nedal pokoj ani generálovi Štefánikovi, lebo podľa neho socha na námestí v Bratislave pri Dunaji mala byť úplne iná, takpovediac jazdecká generálska a nie – a teraz musím citovať – „ako socha automechanika, ktorý práve vyliezol spod stroja…“

Vráťme sa však k aktuálnym oslavám sviatku Cyrila a Metoda. To k nám musel prísť český kardinál Dominik Duka, aby na púti v Nitre pri celebrovaní omše sa ospravedlnil, poprosil Slovákov za odpustenie za Čechov, ktorí“ poučujú“ o slobode a demokracii. Aktuálne sa zmienil aj o človeku stvoreného na boží obraz – mužovi a žene. Podobne ako Chmelár sa priklonil k názoru, že v prípade vierozvestcov treba vyzdvihovať ich význam pri formovaní základov štátnosti v strednej Európe, teda že nemá ísť len o cirkevný sviatok, ale aj štátny.

Ak v predchádzajúcich riadkoch som sa „poklonil“ Eduardovi Chmelárovi, hneď deklamujem, že síce pôsobím v novinárskych kruhoch oveľa viac rokov ako on, no nie je to ani môj kamarát a ani som sa s ním nikdy osobne nestretol. To uvádzam v súvislosti s kacírskou myšlienkou, ktorá mi jednoducho prišla na um. Keby to ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú prestalo baviť, lebo nielen nevďak vládne svetom, a zamávala by na rozlúčku, lebo výzorom neveľké, nevysoké a vetché žieňa môže mať toho dosť, na mieste Roberta Fica a Andreja Danka by som sa dobre poobzeral a siahol po Eduardovi Chmelárovi.

Ruku na srdce, pri všetkej skromnosti, kto je na Slovensku múdrejší ? Pravdaže, môže nás byť veľa… Ale aj odvážnejší pri hodnoteniach, o ktorých mnohí tušia, ale uprednostňujú alibizmus a zápecníctvo…