milanjan7

Tento príspevok nemienim predostrieť ako sťažnosť proti policajtom, môj nebohý otec pôsobil v tejto neľahkej profesii desiatky rokov. Okrem toho mám hendikep. Keďže dnes ráno zomrela v nemocnici moja matka, možno som príliš precitlivelý a nechcem nikomu ublížiť. A napokon, ani účinkovať sám proti dvanástim policajtom.

Predpokladám, že ako poškodený občan mám právo obrátiť sa na policajnú inšpekciu, kde uvediem všetky fakty. Teraz nebudem nikoho menovať, ale vyjadriť sa chcem. Aby niečo podobné, že niekto vám znemožní alebo sťaží pochovať matku, okradne vás a ešte aj poníži, sa nestávalo pravidlom. Aby hyenizmus nevíťazil. Opäť podotýkam, že nemyslím tým policajtov, božechráň.

Takže, len najzákladnejšie fakty. Matka vo veku 96 rokov zosnula ráno o siedmej. Na deviatu pozvali prevziať veci a podpísať protokol. O desiatej s manželkou a dcérou sme sa dostavili do pohrebného ústavu. Chceli občianske preukazy, ďalšie doklady a ošatenie do hrobu. Plus, vyčíslili príslušnú sumu. Urýchlene, lebo je sobota. Naša cesta poznačená smútkom smerovala do domu matky, v ktorom žila 70 rokov, kde sme ju spolu s manželkou a dcérou opatrovali, najprv ja a potom manželka aj na základe úradného rozhodnutia. Mala aj dve dcéry, jedna ju nevidela zblízka deväť rokov, druhá päť rokov. Nechcela ísť do útulku, ani hospicu.

A tu sa to začalo. Brána na rodinnom dome bola z ničoho nič „poistená“ hrubými káblami s visiacimi zámkami. Keďže posledných päť rokov som v dome pri bezvládnej mame býval a každú noc aj spával, mal som kľúče, chceli sme sa dostať do domu. Bez policajtov som si to netrúfol, preto člen hliadky kývol na otázku, či to možno prestrihnúť. Vraj, robte si, čo chcete… Lenže, aj vchodové dvere do domu boli zablokované, prelepené páskami, bez pečiatky. Zámok poškodený a namazaný akousi sivou lepkavou látkou. Hádam nie jedom antrax ? To vám príde na um v prvej chvíli.

Išiel som podať trestné oznámenie na políciu v Nových Zámkoch. Pekne sme sa porozprávali, ale nič sa nenapísalo.

A už len záver, po návrate z okresného mesta sa ukázalo, že „ktosi“ stihol aj rozbiť sklo na dverách. Postupne prišlo najmenej dvanásť policajtov alebo vyšetrovateľov. Agresívne dcéry sa dostavili a priznali sa, že zablokovali dvor aj dom, dokonca ani sliepky nevečerali, nepustili nás dozadu do kurníka. Peniaze, ktoré mama mala ušetrené na pohreb, išlo o 2 500 eur, zmizli. Policajti ich nenašli. Dcéry o tom vraj nevedia. Vlámanie to nebolo, veď „dievčatá“, sedemdesiatničky, mali svoje kľúče.

Prípad ich sporu s matkou o dom je na súde. Celkove „len“ sedem rokov. Mama kedysi predala dcéram časť svojho majetku v hodnote okolo stotisíc eur za tisíc eur. Dom vo dvore a záhradu. Nie štvorec vpredu. Za doopatrovanie do smrti. Máš ho vidieť… Len čakali na jej smrť, aby v dome na hlavnej ulici, ktorý nie je predmetom kúpnej zmluvy, zriadili pohrebný ústav. Za tým účelom mamu chceli zbaviť svojprávnosti. Na súde. Mama sa v hrobe neobracia. Mala v ňom byť v utorok, bude v stredu. Je to všetko morbídne. Dedina to pozorne sleduje.

V maminom dome mám všetky svoje osobné veci. Od zubnej kefky až po dôležité spisy. Nehovoriac o majetkových hodnotách a daroch matke. Je to po vyčíslení 50 tisíc eur. Chcel som vyčkať aspoň do pohrebu, aby som si veci, prípadne aj po dohode s „majiteľkami“, odniesol. Ani šestica práve prítomných policajtov v dome nič nezmohla. Akurát perinu som si mohol vziať. Kdeže televízor… A osobné veci. Kamerové zariadenie policajti odmontovali. Obávam sa, že nevítané návštevnícky len pár hodín po smrti matky to poškodili. Možno o to išlo.

Keď som sa domáhal, že o polnoci už musím spať, beriem desať liekov, od cukrovky až po srdce, zuby mi dovolili umyť, ale keďže sestry trvali na tom, že spať mi nedovolia, už v pyžame, ležiac v posteli, som bol vyzvaný mladým bradatým policajtom opustiť dom, lebo budem vykázaný. Vraj preto, lebo som sa sťažoval na krajské riaditeľstvo. To je pravda. Vyhodili ma z domu, kde mám dedičstvo po nebohom otcovi, ako prašivého psa. S asistenciou polície.

Ospravedlňujem sa celému Slovensku, že tento priestor využívam na osobný účel. A napokon, čo je to jedna smrť… Ospravedlňujem sa aj policajtom, ak som pochybil, ale nikoho som neurazil, nenapadol, nezbil. Ak oni pochybili, nech sa rozhodne. To hádam bol dôvod vstupu do do domu. Len som sa domáhal, aby som mamičke mohol pripraviť dôstojný odchod z tohto sveta. Do truhly to nejde bez šiat a ďalších zvrškov. Rovnako ani bez peňazí. Nevypočuli ma, od rána do polnoci na to nebol čas. Ešte sa stratil aj občiansky preukaz, lebo policajti odchádzali a prichádzali, asi nedopatrením sa kdesi zapotrošil. Boli to manévre, aké Palárikovo už dávno nezažilo.

Takže vlastne ani neviem, čo si o tom myslia. Právo ich zrejme neučili, neprávoplatnosť súdneho rozhodnutia podaktorým nič nehovorí. Ani právo bývania, či geometrický plán alebo trestný čin porušovania domovej slobody. Dvanásteho januára má byť pojednávanie na Okresnom súde Nové Zámky u sudkyni Harcsovej vo veci určenia vlastníctva. Nebude, najprv musí byť dedičské konanie. Lenže, to doteraz je smutné, ale asi ešte bude veselo. Obe dcéry sú vydedené. Keďže jedna z nich má na súde dcéru a zaťa v talároch, možno očakávajú jednoduchý priebeh. Tomu neverím.

Zvíťazili… Či prídu v stredu na pohreb, nevedno. Ak áno, bude treba požiadať o asistenciu polície. Jedna už policajta surovo napadla, je to na videu.