milanjan7

Už len dúfať, že sa nenájde niekto, kto nepochopí účelovú preexponovanosť titulku v snahe, aby niečo, ako sa hovorí, naozaj zarezonovalo. Kým sa dostanem k podstate veci, dovoľte, vážení čitatelia, jedno zásadné vyhlásenie, na ktoré mám právo ako svojprávny občan, ako občan, ktorý spolurozhoduje o osudoch nášho štátu v demokratických voľbách.

Ak sa po dosiahnutí zlomového bodu Slovenska, ktorým je obzvlášť tragická udalosť v Handlovej, vyrojilo milión múdrostí od bežných občanov až po akademikov, som za to, aby prevládli názory tých bežných občanov a nie mudrlantov, ktorí sa aj tak nikdy nedohodnú. Osobne viac dám na rozhľadenú a múdru susedku ako na desiatky a stovky mysliteľsky sa tváriacich „osobností“ z televíznych obrazoviek.

A ak mám pokračovať v nadnesenom titulku, v prípade tej Nobelovej ceny sa podelím práve s múdrymi a bežnými ľuďmi, ktorí sa už nedajú oklamať. To, že určite väčšina ľudí v našom ťažko skúšanom národe, spolu s príslušníkmi iných národností, si myslí, že na vine je pokrytecká opozícia, nepokladám za najdôležitejšie. To nedeterminuje východiská, o ktoré by nám všetkým malo ísť.

Väčšina ľudí totiž rozhodla vo voľbách, či už parlamentných alebo v prezidentských. A ak dnes niekto možno aj filigránsky chce pokoj, zmierenie, áno, fajn, každý by sa mal pod to podpísať. Lenže – a tu budem zlý – dokedy ? Ak sa to zvrhne a niet žiadnej záruky, že nie, to bude treba ďalší atentát, aby sme sa opäť zmierovali, možno aj pri politikárčení zbtratávali, odpúšťali si ? Vymyslí Šimečka alebo hocikto iný, čo je lepšie ako demokracia ? A obchádzať SNS? Ak chce okamžite zmeniť zákony, ktoré doplnia existujúce pravidlá? A nechce rehabilitovať v paláci Matovica?

Presadzuje sa názor, že treba stanoviť nové pravidlá, možno aj akýsi etický kódex pre politikov. Na vyše 90 percent súhlasím možno s jedným najmúdrejších Slovákov Eduardom Chmelárom, ale pýtam sa – a načo je ústava, načo zákony, načo generálna prokuratúra, atď.

Načo to všetko, keď máme jasné pravidlá, ktoré aj pod hrozbou vážnych sankcií zaväzujú každého občana, aby sa správal nie tak, ako sa mu zachce, aby povedzme s pištoľou v ruke a s granátom za opaskom sa hral na spasiteľa a vykupiteľa v jednej osobe. Ak si to ideologicky zdôvodní vo svojej hlave, keď uverí masovej propagande, niekedy až hysterickej v podaní rafinovanejšej časti politického spektra. Niekedy mám pocit, že drvivá väčšina ľudí ani netuší, že existuje aj niečo, čomu sa hovorí naplnenie skutkovej podstaty trestného činu a zločinu.

Choďte sa na to opýtať hoci stredoškolákov, najmä tých, ktorí oduševnele hulákajú stupídne heslá, ako im pískajú prešibaní radcovia.

Inými slovami, za najväčší zločin tej rafinovanejšej časti politického spektra, všimnite si, nemenujem, pokladám to, že ešte ani nevznikla nová vláda, koalícia vzídená z parlamentných volieb, ešte ani neuschli perá volebnej komisie po voľbách prezidenta – a čo už bolo na svete ? Prísľuby o permanentnom hádzaní polien pod nohy vlády, až do aleluja, vyhrážka sprevádzaná päsťou o tom, že nezabudnem vám to, nezmyselné viactýždňové blokovanie parlamentu vo veci špeciálnej prokuratúry, kreslenie premiéra ako terča. Aj provokovanie, čo tiež vyvolávalo emócie.

Tu trochu odbočím z tohto ponurého zamyslenia v čase, keď jeden z nás, len z dôvodu, že prijal veľké politické bremeno, o čom sme rozhodli väčšinovo aj v parlamente, doslova a do písmena bojuje o život.

Ak som teda proti tomu, aby sa prijímali nejaké nové pravidlá a trvám na tom, že treba rešpektovať výsledky volieb a takto následne prijaté pravidlá, trvám na ich prísnom a v danej chvíli aj nemilosrdnom a nekompromisnom vymáhaní.

A to je práve tá moja „túžba“ po Nobelovej cene, keď tvrdím, že toto je geniálne východisko vychádzajúce z poznania, že v tom je kúzlo jednoduchosti.

A čím začať ? Čo bolo, bolo, už sa neodstane, ani výzvy na demonštráciách, že Fica do basy a podobné ešte horšie fajnovosti. To nech zhodnotia voliči v najbližších a ďalších voľbách. Nech zvážia, či štát môžu riadiť aj takí, ktorí to ešte neskúsili ani pri šéfovaní stredne veľkej predajne.

A opakujem, čím začať ? Pre presvedčivý príklad zájdem do obdobia Švejka. Čo sa stalo krčmárovi Palivcovi, keď zvesil obraz mocnára, lebo naň niečo nepekné robili muchy? Keď nezvážil, že práve zastrelili následníka trónu v Sarajeve ? Na druhý deň dostal desať rokov.

A čo u nás ? Ešte nikoho nezastrelili, iba „postrelili“, ale istý novinár, ak je pravda, čo oznámil spomínaný Chmelár, pred hokejovým zápasom s Poľskom, vyjadril želanie, aby naši presnejšie strieľali, čo je aj hlupákovi jasné, ako to myslel. Už mala putovať do Čiech, kde sa vraj nachádza, oficiálna žiadosť o jeho vydanie. A do basy, aj s prihliadnutím na jeho predchádzajúce deštrukčné „hrdinstvá“, až zčerná.

Takže, ešte raz. Sme naozaj na križovatke, cítime to všetci. Ľutujeme Roberta Fica, lebo za jeho krutý osud politika sme zodpovední všetci. My sme ho demokraticky posunuli do najvýznamnejšej exekutívnej funkcie. My sme ho neuchránili a nemám na zreteli iba ochrankárov, ak pochybili. Ak aj áno, stalo sa to aj pri pápežovi, viacerých amerických prezidentoch, atď.

Ide skôr to, že mierny, dobrý a nepomstychtivý človek nám dôveroval. Že ho uchránime pred zlom. Išiel k ľuďom, aby im podal ruku. A oni jemu. Aj keď už mal tušenie, tuším 10. apríla, že vývoj v oblasti bezpečnosti politikov a jeho osobne „nem dopadne „dobre.

A my sme ho neuchránili. Hanba nám. Preto trvám na tom, aby sa konečne dôsledne rešpektovali pravidlá „hry“. Máme na to dobre platené orgány. Nech opozícia robí svoju robotu, ale najmä tak, že bude predkladať lepšie riešenia a nie podpásové údery. Len či na to má schopných ľudí, nechcem menovať.

Z obsahu príspevku vyplýva, že všetci musíme vstúpiť do seba. To je naša záchrana.

Aj tým uvádzam na pravú mieru zmysel toho titulku.

Tej Nobelovej ceny za svoju genialitu sa vzdávam…