milanjan7

O penziách a penzistoch sa dá hovoriť s dvojakým prístupom. Buď s patričnou úctou a uznaním alebo s kalkulačkou v ruke.

Začnem tým druhým. Televízia TA3 dnes odvysielala rozhovor s múdrym a rozvážnym pánom. Porozprával nám o rozpočtovej zodpovednosti, o tom, že dnešné dôchodky a najmä tie trináste ovplyvnia aj výšku penzií o desať rokov, pripomenul Grécko, kde museli tieto sociálne dávky znižovať o štvrtinu, len zabudol uviesť, aké tie dôchodky boli, lebo je rozdiel znížiť o štvrtinu príjem z povedzme tritisíc mesačne a u nás z desaťnásobne nižšieho základu.

Ten pán akoby mal kalkulačku v ruke, ale pre spravodlivé hodnotenie jeho vysvetlení o dvoch podstatných okolnostiach, t. j. zásluhovosti a solidarite, treba priznať, že napokon zišiel z chladného kalkulu do reality. A tou je politické rozhodovanie. Na základe volieb, pri ktorých hlasy dávali nielen dôchodcovia, ale aj tí, ktorí raz budú poberať penzie. Tými hlasmi sa určilo, kto bude štát riadiť a rozhodovať – aj o dôchodkoch.

Na Slovensku máme už vyše sto dní sociálne aj demokratické smerovanie. Voľby vyhralo a koalíciu zostavilo ľavicové spektrum, s pomocou národniarov. Od víťazstva nebolo ďaleko ani opačné zoskupenie na čele s progresívcami. Ako by oni postupovali pri penziách, možno len tušiť.

Pre príklady netreba sa ponárať hlboko do poznania súvislostí. V parlamente sa pred pár dňami hlasovalo o trinástych dôchodkoch. V prvom čítaní. Z opozície nebol za vládny návrh ani jeden jediný hlas ! A vlastne pardon – bol aj nebol.

Hovorí vám niečo meno Truban ? Pri jeho poslaneckom mene svietilo kladné hlasovanie, čím zrejme šokoval svojich politických súputníkov. Bleskovo ich však upokojil, keď sa verejne priznal, že sa iba pomýlil. Za ten skromný šesťtisícový plat to veru nie je dobrá vizitka, ale verejnosť aspoň vie, na čom je. Keby sa to stalo napr. vodičovi autobusu, možno už sedí. Nie za volantom, ale inde.

Sú ľudia, a patrím medzi nich, ktorí radi spájajú veci s inými. A ozaj ? Nie je to ten istý Truban, ktorý nedávno vyhlasoval, citujem, že  „tí, čo ma poznajú, vedia, že ja politiku neznášam a pokladám ju za jednu z najhorších veci, aká chodí po tejto planéte“. /Poznámka autora, ani ja neznášam politiku/. Ale…pokračoval, “ za druhú najhoršiu vec pokladám trápny lokálpatriotizmus a národovectvo.“ 

Tak v tomto ohľade tvrdo protestujem a lepšie chápem, prečo Truban spolu s jeho progresívnou partiou aj so Sulíkom hlasuje proti zvyšovaniu dôchodkov. Aj keby to zdôvodňoval nie s kalkulačkou v ruke, ale s pomocou superpočítača z amerického Silicon Valley.

Môj záver je, že podarení politici, ktorí toho pre štát a spoločnosť ešte málo alebo nič neurobili a nielen vzhľadom na nízky vek, by sa mali stavať k lokálpatriotizmu aj s pochopením zásluh dôchodcov, ktorí okrem toho, že priviedli na svet aj trubanovcov a im podobných, mali na mysli aj národovectvo. Čo /trápne/ majú na mysli vo vyholených hlavách /nič proti móde/ tí druhí, hádam netreba pripomínať.

Moje odporúčanie ? Netreba sa dotýkať dôchodcov, lebo v spoločnosti cítiť pestovanie nevraživosti. Stokrát treba opakovať, že bez tých prvých /dôchodcov, našich rodičov a starých rodičov/ by nebolo ani podarených alebo menej podarených budúcich dôchodcov. Nemali by kde bývať a čo jesť.

Ak tí, na ktorých sa dôchodcovia môžu spoliehať, sú Pellegrini, Fico, Tomáš a ďalší, ktorí po voľbách vzali na seba neľahké bremeno vládnutia, treba im držať palce. Robia, čo vedia. Budú musieť robiť poriadky aj všelikde inde. Napríklad, budete mať krásnu penziu a napriek ukrutným bolestiam vám určia termín operácie krčnej chrbtice o desať mesiacov. Konkrétny príklad je z Nových Zámkov. Inde to je možno ešte horšie. Poviete si, nech to šľak trafí.

Môžu za to tí, ktorí vládnu len o čosi viac ako sto dní ?