milanjan7

Premiér SR Robert Fico sa ako jediný predstaviteľ členských štátov EÚ rozhodol pre cestu do Moskvy na oslavy víťazstva nad fašizmom. Časť domácej politickej scény to vníma veľmi negatívne, dokonca až tak, že ide o zradu záujmov Slovenska. Aj pre značnú časť európskej politickej scény je to neprijateľné gesto.

A čo opačný pohľad ? Štyria renomovaní externí komentátori v jednej televízii zahorúca hodnotili predmetnú udalosť a jasne dali najavo, že majú ďaleko od opozičných až pekelných úvah. Okrem iného naznačili aj zaujímavý kontext Ficovho počinu a rokovania s prezidentom Putinom aj v tom zmysle – a to parafrázujem, že Slovensko by mohlo ťažiť z toho, keby sa ocitlo v zlej situácii, lebo Rusko by nás nepovažovalo za nepriateľský štát. Tu by sa dalo ísť ešte ďalej, čo je úplne legitímne zamyslenie z hľadiska veľkosti štátu a jeho váhy v medzinárodných vzťahoch.

Aj inak. Ficova opakovaná návšteva Moskvy je pre veľkú časť slovenskej verejnosti signálom, že politika malého štátu sa niekedy neriadi len hodnotovými deklaráciami, ale aj historickou skúsenosťou a pudom sebazáchovy. Slovensko patrí ku krajinám, ktoré si z dejín odniesli aj trpké poučenie, že v kritických chvíľach sa veľké mocnosti rozhodujú predovšetkým podľa vlastných záujmov. Spomienka na Mníchovskú dohodu a Viedenskú arbitráž ostáva v strednej Európe dodnes symbolom chvíle, keď garancie a spojenectvá narazili na realitu geopolitiky. Keď nás zradili tí, ktorí aj dnes sú potenciálmi ochrancami. Personifikácia ochrany Leyenovou a Kallasovou je dosť pritiahnutá za vlasy, ale je faktom, že reprezentujú európsku úniu a známe postoje k Slovensku. Je aj priateľ na druhej strane oceánu, ale či by pragmatický Trump si lámal nohy a utekal pomáhať nejakému Felvidéku, čo je citát od ďalšieho politického analytika vzhľadom na niektoré úlety nového maďarského premiéra, je dosť pochybné. Vyzerá to na fantazmagorickú rovinu, ale podceňovať to nemožno.

Otázka preto neznie len, či bola cesta do Moskvy správna alebo nesprávna, ale aj to, ako dnes malé štáty vnímajú vlastnú bezpečnosť a mieru, že v prípadnej kríze nezostanú samy. V časoch rastúceho napätia totiž mnohí politici – bez ohľadu na sympatie či antipatie – premýšľajú aj nad tým, kto by Slovensku v rozhodujúcej chvíli skutočne ‚kryl chrbát“. Niektorí Ficovu cestu interpretujú ako politický hazard, iní ako prejav realistického uvažovania politika malej krajiny v nepokojnej dobe. Dejiny strednej Európy totiž učia, že medzi deklarovanou solidaritou a reálnou ochotou mocností niesť riziko za menších spojencov býva neraz citeľný rozdiel. Inak povedané, ak Robert Fico má na mysli aj slovanské dubisko, toto mu ťažko zazlievať.

Slovenský premiér zrejme vychádza aj z presvedčenia, že v Rusku existuje voči Slovensku historicky priaznivejší vzťah než voči niektorým iným krajinám strednej Európy. Účasť slovenského premiéra na oslavách v Moskve mala preto pre ruskú stranu aj nemalý symbolický význam. V ruskej politickej kultúre majú gestá, najmä počas osláv víťazstva v druhej svetovej vojne, mimoriadnu váhu a bývajú vnímané dlhodobo. Toto naozaj možno pozorovať v historických sympatiách časti ruskej spoločnosti, tradične priaznivejšom vnímaní Slovákov alebo o tom, že Moskva si podobné gestá pamätá a politicky ich registruje.

Nech sa bratia Česi neurazia, ale v dávnejších časoch, keď fungovala masová turistika, po príchode skupiny z Československa v moskovských a iných hoteloch sa hovorilo, že Čechy prijechali, aj keď to boli návštevníci zo slovenského Vlaku družby. Možno už začiatkom osemdesiatych rokoch už všetci dobre vedeli, že prijechali Slovaky. Asi to je trochu nadnesené, ale aj niektoré koprodučné filmy, napr. Prerušená pieseň, na motívy skutočnej udalosti, t. j. lásky gruzínskej lekárky a slovenského beznohého vojnového invalida, prispeli k zblíženiu. Je pozoruhodné, že v Rusku asi viac ľudí ako u nás vie, že ten invalid sa volal Novák a syn Igor pochádzajúci zo slovensko-gruzínskeho manželstva ako futbalista reprezentoval Slovensko. Vie to u nás mladá generácia ?

Negatívnu atmosféru pestovanú opozíciou vo všeobecnosti navyše vyostrili aj bezprecedentné vyjadrenia Zelenského k oslavám v Moskve. Velikášske deklarácie o tom, že /milostivo/ „dovolí“ oslavy najväčšieho sviatku Rusov, ale aj národov bývalého Sovietskeho zväzu, teda aj Ukrajincov, ma Červenom námestí, je podľa mnohých najhorší a bezočivý krok kyjevského vodcu, na čo sa zrejme nezabudne. Bez ohľadu na to, ako tie vyhlásenia boli mienené alebo interpretované, aj v diplomatickom priestore pôsobili mimoriadne tvrdo. V čase vojny síce emócie a psychologický tlak patria k realite konfliktu, no práve pri symbolicky nabitých udalostiach rastie riziko ďalšej eskalácie a nedorozumení. A ešte viac. Predstava, že na moskovské Červené námestie by počas vojenskej prenikli prenikli ukrajinské drony, vyvoláva triašku najmä z hľadiska nevyhnutnej odvety. Ako by to prežilo centrum Kyjeva a komplex vládnych budov a možno aj samotný Zelenský, radšej nepomyslieť. Nešlo skôr o pud sebazáchovy ako o milostivé gesto ?

Aj preto aj v bežnom slovenskom prostredí vzbudila pozornosť nešťastná rétorika ukrajinskej strany vo vzťahu k oslavám na Červenom námestí. V diplomatickom jazyku ide o mimoriadne citlivú rovinu, pretože symboly, historická pamäť a otázky prestíže i posvätnosť zohrávajú často väčšiu úlohu, než sa na prvý pohľad zdá. Aj preto sa objavili aj smelšie hlasy o zmysle Ficovej cesty.

A ako sa teda k tomu postaviť ? Ako to v skutočnosti vidí premiér slovenskej vlády ? Uvidí sa. Zvíťazí jednostranná účelová propaganda alebo zdravý rozum ?