milanjan7

Ak občan a novinár nemá dobrý pocit z toho, čo sa deje okolo nás, nie je to o radosti zo života. Naposledy aj okolo stretnutia premiéra Fica a generálneho prokurátora Žilinku. Príspevok delím na dve časti. Najprv ilustrujem vonkajšie okolnosti. V závere zdôvodním, prečo som nešiel do právnych podrobností a nestaval sa na jednu alebo druhú stranu sporu.

Nezaujala množstvo občanov formulácia Maroša Žilinku na tlačovke, že došlo k “prijatiu“ premiéra ? Objavujú sa názory, že formálne aj ústavne je to nešťastné. Generálny prokurátor nie je hierarchicky nad predsedom vlády – ide o minimálne rovnocenné ústavné orgány v systéme bŕzd a protiváh. Korektnejšie by bolo hovoriť o „pracovnom stretnutí“ alebo „rokovaní“. Slovo prijatie evokuje subordinačný vzťah, ktorý tu nie je. V diplomatickom jazyku sa takto nevyjadrujú ani prezidenti voči premiérom. Prečo Žilinka to použil práve takto ? Skôr než jazykový lapsus to pôsobí ako vedomý signál sebavedomia až mocenského postoja. Nevzniká silný dojem, že Generálna prokuratúra SR sa už dlhší čas štylizuje ako samostatné mocenské centrum, nie ako zdržanlivý orgán legality ?

A nebola tlačovka svojou povahou útočnou ? Robert Fico tvrdí, že áno, jednoznačne. Nemal by to byť obvyklý spôsob. Tlačová konferencia generálneho prokurátora má byť vecná, právne presná, emocionálne zdržanlivá. Útočný tón, osobné výhrady či politická dikcia sú odklonom od tradície aj dobrých mravov ústavnej komunikácie. Takto sa správa skôr politický aktér než strážca zákonnosti. Čo z toho môže čítať verejnosť ? Asi to, že medzi dvoma vrcholnými štátnymi orgánmi prebieha konflikt, možno, že prokuratúra sa nechce sa javiť ako kontrolovaný, ale ako kontrolujúci orgán a že hranica medzi právom a politikou sa opäť nebezpečne rozmazáva.

A to je ten zlý, ba dokonca zlý až zlovestný pocit a signál pre občana, o čom sa píše na začiatku tohto príspevku. Pre autora týchto riadkov je citlivou otázka, či sa niekde neláme profesionálna integrita. Poďme priamo k veci. Môže novinár publikovať aj v prípade, že je účastníkom súdneho konania jednej zo strán ? Nejde o konflikt záujmov v právnom zmysle? Po konzultáciách s odborníkmi došlo k stotožneniu stanoviska, že nie.

Ak autor nie je sudcom, prokurátorom a ani verejným funkcionárom, ktorý rozhoduje v danej veci. Ak novinár je účastníkom civilného súdneho konania, to samo osebe konflikt záujmov nezakladá. Európsky štandard (ESĽP, ale aj judikatúra ÚS SR) jasne rozlišuje konflikt záujmov (relevantný pri výkone verejnej moci) a pluralitu rolí (účastník + publicista), ktorá je legitímna, pokiaľ je transparentná. A teraz konkrétne – autor žaluje prokuratúru za takmer 18 rokov trvania trestnoprávneho a 22 rokov civilného postihu žurnalistu za údajné ohováranie tunelárov miliardového štátneho podniku. To druhé pred pár dňami definitívne vyriešil kladným Nálezom Ústavný súd SR. Bohu vďaka…

To prvé je v odvolaní a smeruje to na Krajský súd Bratislava. Ide o žalobu za zbytočné prieťahy, neprimeranú dĺžku konania a porušenie zásady res iudicata a ne bis in idem. Po slovensky povedané, nikoho nemožno trestať za to isté dvakrát, či dokonca trikrát ! Nie je tu však „riziko interpretácie“? Áno – mediálne a psychologické, nie právne. Protistrana – prokuratúra – by mohla tvrdiť: „Žalobca si mediálnym tlakom vytvára výhodu a spochybňuje nestrannosť súdu.“ To je štandardná obranná floskula, ale najlepšie jej preventívne vyraziť zuby. Ak toto autor príspevku uvádza, tak stručne, vecne, bez sebaobviňovania. Nie ako ospravedlnenie, ale ako akt profesionálnej férovosti.

Zhrnutie – ak autor je zároveň účastníkom prebiehajúceho súdneho konania proti Generálnej prokuratúre SR vo veci dlhoročných prieťahov, vyššie uverejnené riadky sa týkajú verejnej roviny ústavných vzťahov a nezasahujú do súdne prejednávanej veci. Tým autor nič nepriznáva, nič nekomplikuje, len možno berie protivníkovi argument ešte skôr, než ho vysloví. A každý súdny čitateľ vidí, že kým prebieha odvolacie konanie, nie sú použité žiadne odkazy na konkrétnu súdnu vec, žiadne hodnotenie procesného postupu prvostupňového a krajského súdu, žiadne personalizované útoky typu „v mojom prípade GP…“

Za každú cenu ide o snahu držať sa systémovej roviny, ústavnej kultúry, rešpektovania verejnej komunikácie orgánov moci. Ak by niekto predsa vyčítal konflikt záujmov, odpoveď je jednoduchá a silná – práve občan /a novinár/, ktorý dlhodobo čelí prieťahom zo strany štátu, má plné právo verejne hovoriť o kultúre výkonu verejnej moci.

A čo múdre uviesť na záver ? Všetkým nám ešte veľa chýba do dokonalosti…