Makroproblémy vývoja našej planéty oprávnene vzbudzujú pozornosť, čo sa týka aj stretnutia najvýznamnejších svetových lídrov na Aljaške, ale nemal by sa tým odpútavať kritický pohľad na „mikroveci“, lebo to bezprostrednejšie ovplyvňuje život jednotlivcov a tým aj národov. A hneď poďme k meritu. Je toho veľa, o čom by sa dalo hovoriť, možno sa nájde príležitosť postupne sledovať horúce témy okolo nás. Ak sa na tomto priestore opäť vraciame k justícii, nejde, nedajbože, o nejaký útok, ale o snahu pomôcť.
Autor týchto riadkov, s právnickým vzdelaním, je posledný, kto by zľahčoval prácu sudcov. Ide naozaj o náročnosť a nie každý by to menil so svojím povolaním, aj keď odmeňovanie je viac ako zaujímavé. Ono napísať rozsudok aj v priemerne zložitej veci tak, aby jedna a druhá strana sporu nenašli zjavné nezmysly, miernejšie povedané nedostatky, nie je vôbec ľahké. Na prvom mieste je vzťah k tomu poslaniu, lebo naozaj ide o viac ako len povolanie.
A uvediem dva konkrétne príklady, ktoré sa udiali vo štvrtok 14. augusta. Najprv pozitívny a potom menej pozitívny. Mladá sudkyňa Mestského súdu Bratislava IV v civilnom konaní sp. zn. 18C 13/2021 okamžite vzbudila rešpekt protistrán personifikovaných erudovanými osobami právnika a prokurátora. Takmer polmetrový spis /na výšku/, ktorého korene siahajú do roku 2008, ovládala tak precízne ako svojho času Mečiar, ktorý dostával do šoku svojho ministra, ak nevedel, čo sa nachádza povedzme na strane 211 materiálu predkladaného na rokovanie vládneho kabinetu. A nielen to, udivovala erudíciou a korektnosťou. Nebýva to vždy obvyklé.
A oproti tomu je pojednávanie v ten istý deň a hodinu na Okresnom súde Nové Zámky sp. zn. 18C /31/2021. Len stručne – 96 ročná okradnutá majiteľka rodinného domu sa nedožila výsledku, hoci korene jej sporu s podarenými dcérami, keď ju chceli vyhodiť z domu, siahajú do roku 2015. Zomrela v novembri 2024. Keďže vo veci sa rok vôbec nekonalo, syn ako právny nástupca podal sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý to prijal, pre zbytočné prieťahy, lenže, čo sa stalo ten štvrtok ? Jednoducho – nič. Totiž, ani nemohlo. Ani žalovaná dcéra zomrelej, ani jej advokátka, sa nedostavili. Bez ospravedlnenia ! A bude sa teda pokračovať niekedy v októbri. Pre koho je odročenie ako „sankcia“, je veľmi otázne.
Bolo by žiadúce, keby ďalším riadkom venovali pozornosť minister spravodlivosti, predseda advokátskej komory, súdna rada. Nie, nejde o dožadovanie sa odmeny za prípadný patent, ale je tu efektné i efektívne riešenie, aby sa neopakoval súdny spor z Levíc, kde sa to ťahá, bisťubohu, už 21 rokov. A koniec je v nedohľadne. Už to má pod palcom štrasburský súd a štát, teda my všetci, zrejme zacvakáme.
O čo totiž pôjde v októbri ? Sudkyňa možno rozhodne rozsudkom. Možno. Ak áno, takmer na 100 percent je isté, že jeden z účastníkov podá odvolanie. Na príslušnom odvolacom súde to spravidla trvá rok až rok a pol. To sa už konanie bude blížiť k siedmemu roku. Či sa účastníci s prekročeným priemerným vekom dožitia toho dožijú, ťažko povedať. Aj sudkyňa je už vo veku blízkom dôchodku. Lenže, odvolací súd v drvivej väčšine prípadov vec vracia s pokynom znova konať a rozhodnúť. To jednoducho znamená, že opäť sa bude dať odvolať proti rozsudku prvostupňového súdu, opäť odvolanie – a tak dokola ? Párkrát sa nedostaviť a rôčky budú veselo, pre koho ako, pribúdať.
Je to pomerne bežná situácia na Slovensku. Komu to vyhovuje, bude to beztrestne odďaľovať. Prečo sudcovia nevyužívajú zákonné tvrdé sankcie za neospravedlnenú neúčasť a teda ignoranciu súdu a často bezohľadnosť proti inými účastníkom ? A to je všetko, čo môžu urobiť ? Vôbec nie. Popri sankciách treba vážne uvažovať o vynesení rozsudku v neprítomnosti. To by prešpekulovaný účastník štvornožky utekal na súd, keby to reálne hrozilo. Dalo by sa uviesť nespočetné množstvo judikátov a teda príkladov zo zahraničia, kde sa veru nehrajú ako u nás. A to je odkukaný návrh hodný patentovania. Aké prosté, však ?
Na záver kritickejší tón. Niekedy dávno stáli nad mestami stredoveké hrady, strážené ozbrojenými strážami, kam sa bežný človek len tak ľahko nedostal, ak ho neprivliekli. V časoch totality ich nahradili stranícke sekretariáty, obohnané neviditeľnými múrmi moci. Dnes sa zdá, že vyrástli nové hrady — budovy súdov a prokuratúr, chránené justičnou strážou, s hradbami paragrafov a procesných kľučiek. Občan, ktorý zaklope na bránu, sa občas ocitne v labyrinte, z ktorého sa bez advokáta, pečiatky a nekonečnej trpezlivosti nedostane. A ani vtedy nie.
A kým za múrmi sa roky, ba aj desaťročia vlečú konania, vonku rastie pocit bezmocnosti. Spor, ktorý trvá 21 rokov v Leviciach, zjavne aj inde, čitatelia asi budú reagovať, už nie je právny proces a nádejou na spravodlivosť— je to tragikomédia s otvoreným koncom. Zle sa cítia občania. A sudcovia, prokurátori ? Je im to azda jedno?
Dokedy ?
Celá debata | RSS tejto debaty