milanjan7

Najprv som chcel ísť na to umelecky. Pouvádzať nepriamo a nenápadne početné príklady zo života, aby napokon čitateľ sám pochopil, že hovorím o Rudovi, Samovi a vlastne najmä o politických veličinách, ktoré to všetko majú v rukách, teda o Pellegrinim a Ficovi. A rozhodli, aj keď v paláci s neskrývanými stisnutými zubami.

Ibaže, výstižnejší titulok príspevku som nevymyslel, preto o prípade vymenovania dvoch nových ministrov poďme in medias res, ako to hovoria aj v Očovej, keď sa bez dlhých úvah hotujú na medveďa, pričom ten to má určite po chlebe. A rozumejú tomu aj vo Vranove nad Topľou, kde Samo absolvoval drevársku priemyslovku, aby napokon študijne zakotvil v Trnave na masmediálnej komunikácii. Takto „odborne“ vybavený štyridsiatnik je odrazu nie celkom očakávaný minister. Ani sám o tom ešte pred pár hodinami nevedel, iba nesmelo čosi zašemotil pred kamerami. A okolo toho je a ešte bude dosť úvah. Aj nepríjemných. Od druhej „strany“, aj vlastných. Či mu to vôbec stálo za to, uvidí sa. Tou hlavnou nejasnosťou je, či ide o nový začiatok alebo nebodaj koniec niečoho.

Začať treba od hlavy. Stáť pred prezidentom republiky ako o chvíľu designovaný člen vlády, pozerať sa navzájom do očí, vedieť, že sa máme radi ako mačka so psom /veľmi sa ospravedlňujem za príkrosť/, ale čo už… Ide o jeden z vrcholov slovenských politických dejín a za medzistupeň, v opačnom garde, možno pokladať pamätné „lúčenie sa“ Roberta Fica s prezidentom Kiskom. „Slávnostné“ slová v rámci slávnostného aktu z úst súčasného prezidenta o tom, ako Migaľ bude členom vlády len na základe politických dohôd, ktoré „ste urobili s predsedom vlády ako podmienku vašej ďalšej podpory vládnej koalícii“, sú tak jednoznačné, že ani umelá inteligencia by sa na nič lepšie nezmohla.

A ak k tomu pripojíme aj vyjadrenie Roberta Fica, ktorý vo svojom videu ostro skritizoval SNS a Hlas a zmeny vo vláde označil za „absurdnú politickú operáciu“, byť na mieste Migaľa, radšej by som ostal do konca života „iba“ novinárom. /Ešte sa o tom poradím s manželkou…/

Nie som Ficovec, to prisahám, ale opäť musím zastať sa premiéra. A vyjadriť mu obdiv, že po tom všetkom, čo ho postihlo a stále stíha ako nevďak, sa odhodláva k tak zásadným politickým rozhodnutiam typu Migaľ, Huliak, ktoré oscilujú medzi zlými a horšími. Na úrovni Oidipovského komplexu, znásilnenia ako spôsobu získania nevesty alebo rozhodovania, či život alebo amputácia končatín pri diabete.

Ak sám prezident pri tom akte len-len že nepovedal, že mu to pripadá ako vydieranie, čo si v tej chvíli musel myslieť premiér ? No, netváril sa veselo. „On si to teraz uľahčil, ale podľa mňa si ublížil“, zadeklaroval tretí /?/ do koaličnej partie Andrej Danko, keď doložil, že „Fico si nevyriešil problém“ a urobil politickú chybu. Avšak, Danko to možno ešte nevie, ale premiér z toho asi výjde posilnený, lebo nevyspytateľné sú cesty politické…

Robert Fico, ako je známe, nerád robí chyby a rovnako ho neteší, ak podobné zaváhanie musí pripustiť. Určite si je vedomý rizík, ktoré zrejme vypuknú, podľa Danka „on to vie, ale chápe, že bolo treba udržať vládu“.

Čo povedať na záver ? Stratégovia okolo premiéra určite starostlivo zvažovali, čo uprednostniť. Čosi, čo síce nie je vítané a minimálne je na hrane vydierania, čo z hľadiska dopadov na myslenie najmä mladšej generácie je dosť nebezpečné alebo ponechať štát a spoločnosť samospádu a skĺznutia do nevypočítateľných rovín? Aj z ohľadom na medzinárodnú situáciu.

Zjednodušene, treba sa vžiť do položenia manželky s malými ratolesťami, ktorá dostala nôž na krk – buď bude tolerovať manželovu neveru alebo ostane s maloletými ratolesťami, bez majetku a možno aj bez výživného. Práve takéhoto prípadu sme svedkami v našej dedine. Aký by bol výsledok celospoločenskej diskusie ?

Odbornej i laickej ?