milanjan7

Zahorúca reagujem na dnešné vystúpenie premiéra Roberta Fica po stretnutí s diplomatmi Európskej únie.

Človeka s vyše polstoročnými skúsenosťami v oblasti politiky a žurnalistiky hocičo neohromí, ale bezprostredná odozva vedie k zamysleniu, či nášho predsedu vlády nie je namieste pasovať do úlohy politika veľkého, možno až svetového formátu.

Čo všetko zaujalo, by si vyžiadalo veľký priestor, pozorovatelia si určite nenechajú ujsť príležitosť, aby to rozmenili na drobné. Vyzdvihnem myšlienku, že Slovensko nemení svoju zahraničnopolitickú orientáciu, len chce byť aktívnejším hráčom. Výčitka prítomnému českému veľvyslancovi o neprípustnom zasahovaní do našich vnútorných zálezitostí patrí do tohto rámca, aj keď celkove to je skôr marginálna záležitosť.

Pozornosť skôr púta myšlienka premiéra o ambíciách SR na nestále členstvo v Bezpečnostnej rade OSN. A prikladať treba velký význam aj tomu, čo Fico tuším nespomenul, totiž pripravované stretnutie s pápežom. Nadľahčene, Robert je zrejme múdrejší ako kedysi istý Josif, ktorý v kontexte s pontifikom uvažoval o počte jeho divízií…

Priznávam, že tento príspevok píšem ešte pred avizovanou závažnou tlacovkou premiéra o bezpečnostnej situácii, zisteniach a opatreniach. A využijem príležitost vyzvať, aby sa prestalo hovoriť o puči. Mám na myslí tých politikov opozície a novinárov, ktorí tento pojem zneužívajú v ironickom tóne. Sú takí pofidérni mamľasi, nech prepáčia, čo až mľaskajú, keď „pučujú“. Neviem, či tento pojem som nedávno prvý nevytiahol ja, to ma mrzí, lenže ja som mal na myslí maďarského kardinála Mindszentyho z roku 1956, keď si médiá robili „prču“ z toho, v čom má prsty. A ani o tom nevie.

Dnes je situácia vážnejšia, nech si nikto nerobí žarty, ak niekto hádže do placu osudy štátu. Nie je to zodpovedné.