milanjan7

Po dlhšom čase som znova zablúdil do gemerskej obce Rejdová. Z predošlej návštevy som si zapamätal najmä výborné bryndzové halušky u dobrých známych. S dedinou do tisíc obyvateľov sa v mojich spomienkach spájajú nezabudnuteľné zážitky z dakedajšej turistickej cesty po republikách bývalého ZSSR. Išlo odmenu pre najlepších družstevníkov a družstevníčky.

Toto rozprávanie skôr vo veselom tóne je reakciou na pretrvávajúcu blbú náladu v spoločnosti. Politika už poriadne otravuje. Ešte aj Taraba včera nachytal vždy múdru Remišovú pri trápnom incidente. Naši predkovia tomu hovorili, že ak sa ľudia správajú ako Bundáši, už len havkanie im chýba. Keď to takto pôjde ďalej, možno aj to sa naučíme. A nemuselo by.

Jeden letný deň, už sa presne nepamätám, ktorého to bolo roku, sme v Gruzínsku sedeli v autobuse domácej proveniencie, s obrovským volantom a motorom vzadu. Trasa – z hlavného mesta Tbilisi do mesta s vtedajším názvom Ordžonikidze. „Len“ čosi okolo 120 kilometrov, ale to „len“ naozaj musí byť s úvodzovkami. Cesta po tzv. starej vojenskej gruzínskej ceste bola všetkým, len nie nevinným dobrodružstvom. Ruský cár dal cestu postaviť s jasným účelom vysoko v kaukazských horách, aby skrátil putovanie do Zakaukazka, a keď tesali do skál, ešte netušili o autobusoch a nákladných autách.

Keď sa stretli takéto „približovadlá“, jeden trpezlivo čakal, kým druhý vycúva do vytesaných výklenkov. Znervózňovať sa nebolo náležité, stačilo sa pozrieť dolu do priepastí, kde spočívali rozbité osobné i nákladné auta a aj vraky autobusov.

Šofér Gurami stihol poinformovať, že najkrajšia krajina sveta je Gruzínsko, pravda, aj o Slovakii to počul, svet vie, kde majú najlepší koňak, kam sa hrabe ten arménsky, ale Arméni to ešte nevedia. Tie prekáračky a vzájomné uťahovanie si dvoch kaukazských národov je povestné.

Smiech však rýchlo prešiel tohto bodrého mládenca za volantom. Už na začiatku cesty, keď motor vzadu najprv akoby zakašľal, potom tam čosi strelilo, a zhasol. Gurami behal okolo impotentného vozidla, zalamoval rukami, spínal ich k nebu, zrejme vzýval spoločného kresťanského Boha.

A pravdepodobne si aj zanadával. Možno aj preto, že vzácnych a drahých bratov a sestry zo Slovenska mal dopraviť do spomínaného mesta na druhom konci tej náročnej cesty do večera a k večeri. O telefónoch ani chýru a situácia sa ukazovala ako zložitá a ťažko riešiteľná. Či hrozil iba vyhadzov z práce alebo aj nebodaj stranícky trest, ostalo utajené.

Situácia tak ako rýchlo vypukla, sa promtne zmenila k lepšiemu. Rejdovčania, podaktorí aj traktoristi, si vykasali rukávy a ten potvorský motor o polhodinku bežal ešte lepšie ako predtým. Bolo jasné, že ten zachránený vodič to len tak nenechá. Stihla sa aj malá prestávka. Či sa tá záhradná reštaurácia nazývala Pasanauri alebo Ananuri, už vyprchalo z pamäte. Kaukazan pozval chlapov na upevňovanie družby. Pravdaže, koňačiky boli na stole a pripíjalo sa na Brežneva, Husáka, priateľstvo, pekné ženy, šťastný návrat a opakovane na družbu

Tých pohárikov bolo teda asi šesť. Dosť na to, aby Gurami nás učil spievať po gruzínsky a my jeho po slovensky. On s tým obrovským volantom, my dosť zarazení pri pohľade na tie nešťastia v priepastiach. Nikdy som nepochopil, ako je možné, že sme sa nevzbúrili a nezamkli odvážneho Gruzínca kdesi do pivnice.

Dorazili sme šťastne. Ráno v hoteli, keď sa Gurami prišiel rozlúčiť, otázka znela, ako mohol šoférovať s tými koňakmi v sebe. Ten hurónsky veselý smiech sa nedá zabudnúť. Vraj, nikomu to neprezraďte, ale ja keď si nevypijem, na tých zákrutách sa mi krúti hlava. Nuž, spánombohom, len či v Gruzínsku tiež ako u nás teraz majú nejaké problémy s premlčaním.

Ešte jedna pozoruhodná udalosť, ktorá mala dohru dlho po návrate domov. Vo vtedajšom Leningrade, ako je dobre známe, majú na rozdiel od Rejdovej krásne metro. Teda, presnejšie, v Rejdovej žiadne. Naučiť návštevníkov z Gemera, ako správne vojsť do metra, nebolo jednoduché, lebo pokus bol len jeden.

Chyba znamenala, že turniket vás s hrmotom šľahol pod kolenami, takými prekríženými prekážkami. Takže, päťkopejková minca v pravej ruke, treba vsunúť do správneho otvoru a bez meškania ísť. Na počudovanie, hrdinsky prešli všetci Rejdovčania. Nebolo to teda až také zložité. Okrem jednej dojičky so širokými sukňami, ktorá mincu držala, ale zrejme bola ľaváčka. Zasunula do susedného otvoru. Hrmot prebudil hádam všetkých cestujúcich.

Postihnutá sa veľmi začudovala, ale nenechala to len tak. Nahlas zvrieskla, že čo je, šak som dala ! Aj po rokoch vraj v obci si na ňu najmä chlapi ukazovali prstom, že ahá, to je tá, čo v metre dala.

No povedzte, nebolo kedysi veselšie ?