milanjan7

Na úvod základná myšlienka, s ktorou nemožno nesúhlasiť. Novinár nemá byť rozhodcom, ktorý občanom oznámi, kto z politikov má pravdu. Má byť sprostredkovateľom, ktorý umožní, aby každý si pravdu dokázal čo najlepšie posúdiť sám.

Alebo inak, novinár má byť poctivý, aj keď si to žiada oveľa viac námahy, ako len používať falošné pero, či pobehovať s mikrofónom. A čitateľ, divák a poslucháč ? Nečítať, vypnúť, ignorovať. Ak je jasné, že sa najprv používa umelá interpretácia a nie konfrontácia tvrdení a „faktov“ s faktami. Alebo ešte jednoduchšie povedané, ak novinár často zaujato hodnotí a známkuje politickú scénu, slová a nie konkrétne skutočnosti. Preto sa čoraz častejšie vynárajú pocity, že slovenská žurnalistika namiesto objasňovania verejného priestoru prispieva k jeho zahmlievaniu. Nie preto, že by novinári nemali právo na názor. Majú. A dokonca je zrejmé, že dobrý novinár môže a má mať svoj názor. Problém nastáva vtedy, keď sa ako metóda práce začne čosi vydávať za fakt a interpretácia za dôkaz. Stačí sledovať verejné spory politikov, ministrov, bývalých ministrov či ďalších predstaviteľov. A ako to prznia mnohí žurnalisti.

Poďme k čerstvej veci – k tomu, čo povedal premiér Robert Fico na adresu generálnej prokuratúry a jej šéfa Žilinku. Alebo, ako isté okolnosti i vidí súčasný minister obrany Robert Kaliňák a exminister Naď. Netreba chodiť okolo horúcej kaše. Novinári idú po povrchu. Od uverejňovania názorov o zlyhávaní prokuratúry, zo strany vlády, až po opačné tvrdenia, od opozície, o ohrozovaní nezávislosti a útokov na právny štát. A v druhom prípade o bezbrannosti štátu vďaka darom na Ukrajinu, až po záver, že vlastne sa nič nestalo.

Ako sa v tom má vyznať obyčajný občan ? Podľa sympatií k jednému či druhému táboru ? A stačilo by málo. Aby poctivý žurnalista položil vedľa seba vetu za vetou to, čo povedal premiér, a to, čo povedal generálny prokurátor. To, čo tvrdí minister obrany Kaliňák a to, čo tvrdí jeho predchodca Naď, ako to zhodnotili prokurátori. Bez prívlastkov. Bez nálepkovania. Bez toho, aby sa čitateľovi vopred naznačilo, komu má veriť.
A potom by sa novinár opýtal: Čo z toho je overiteľný fakt? Čo je iba tvrdenie? Čo je názor? Čo je možné doložiť dokumentami ? Čo bolo povedané predtým a čo dnes? Kto si zjavne protirečí ? A kde jednoducho dôkazy chýbajú? Vyzerá to zložito ? Časovo náročne ? Nech sa zainteresovaní nehanbia a priznajú, že si pomáhajú umelou inteligenciou. Nech tak učinia aj v uvedených prípadoch. Výsledkom by bola skutočná služba verejnosti. Veru tak, veď novinár nemusí rozhodnúť spor za občana. Jeho úlohou je vytvoriť také podmienky, aby občan nebol odkázaný iba na dôveru v novinára. Možno práve tu je jeden z najväčších problémov dnešnej žurnalistiky: občanovi často neponúkame dostatok faktov na vytvorenie vlastného názoru, ale hotový názor na fakty. A potom sa čudujeme, že spoločnosť je rozdelená a že ľudia žijú v úplne odlišných „realitách“.

Ako teda dosiahnuť nezaujaté porovnávanie? Nie zákazom názorov. Nie požiadavkou, aby novinári nemali politické alebo hodnotové postoje. To by ani nebolo reálne. Skôr vytvorením a dôsledným dodržiavaním profesionálneho pravidla: Najprv ukáž. Potom overuj. A až napokon interpretuj. Ak sa stretne päť protichodných tvrdení, daj ich na jednu pomyselnú misku váh. Ku každému pridaj dostupné dôkazy, dokumenty, časové súvislosti a overiteľné fakty. A ak dôkaz neexistuje, povedz jednoducho, že toto tvrdenie sa nepodarilo overiť. Aj to je novinárska odpoveď. Možno dokonca jedna z najpoctivejších. Pretože úlohou žurnalistiky nie je vychovávať alebo dokonca nútiť občana k tomu, aby veril jednému politikovi namiesto druhého. Úlohou žurnalistiky je naučiť občana rozlišovať medzi tým, čo niekto povedal, čo sa skutočne stalo a čo z toho možno oprávnene vyvodiť. To je oveľa ťažšia práca než napísať komentára naháňať politika, po chodbách parlamentu, s prepáčením, až po WC. Ale práve preto je práca novinára ťažká, ak je slušná a zodpovedná. Nuž, ďalšia horúca téma pre blížiacu sa schôdzu našej Slovenskej asociácie novinárov /SAN/.

Ak človek vychádza z vlastných mediálnych skúseností nadobudnutých za desiatky rokov, jadrom zamyslenia by mohla byť jedna veta, totiž, že novinár nemá občanovi povedať, komu má veriť. Má mu ukázať, čo každý z aktérov povedal, čím to dokladá a kde sa jeho tvrdenie rozchádza s faktami. A ešte ostrejšia formulácia vhodná možno ako záver článku: Keď novinár namiesto váženia tvrdení začne vážiť ľudí, prestáva byť sprostredkovateľom informácií a stáva sa účastníkom sporu. Niekedy aj smiešnym.

A to je tragédia, niekedy aj komédia.

/Prevzaté z webstránky Slovenskej asociácie novinárov /SAN/ z 12. 09. 2026/