milanjan7

Nielen mnohých dlhoročných novinárov veľmi trápi súčasný stav na Slovensku, keď zjavne prevláda až živočíšna nenávisť významnej časti médií voči vládnej koalícii, z čoho už vyplynuli a ešte môžu nastať vážne komplikácie, nevynímajúc atentáty, alebo „len“ fyzické útoky, napr. aj v parlamente. Niekto hneď zareaguje a povie, prečo nespomenúť aj druhú stranu. Dobre, pripusťme, že ide o všeobecný jav.

Pri pohľade na novinársku obec, ktorá neraz až hranične hecuje verejnosť, okamžite vzniká otázka, či žurnalista, ak chce byť strážcom verejného záujmu, môže skĺzať do pozície protivníka a účastníka boja. A podľa toho sa správať – alebo ostať kritickým arbitrom. Určite platí, že pestovanie až neuveriteľnej nenávisti – a mám na zreteli konkrétne médiá – by si žiaden profesionál nemal dovoliť. Oberá svoju dôveryhodnosť a aj médium, ktoré zastupuje.

A teraz väčšina čitateľov zareaguje, že čo tu teoretizuješ a mudruješ. Konkrétne príklady treba ! Tak sa teda obetujem a použijem vlastnú skúsenosť. Ak človek natrafí na politika, ktorého istý čin by mohol dráždiť, čo vedie postihnutého k frustrácii, už dávno viem, toto musí ísť bokom. Tak teda, pred istým časom sa autor týchto riadkov náhodne stretol s vtedajším ministrom čohosi v Bardejove za kúpeľným domom Ozón. A zrodili sa dve situácie. Ochrankári odfotili oboch nekonvenčne odetých „parobkov“ a novinár uverejnil spolu s fotografiou nadľahčený článok tuším s titulkom Sisi, minister a pohoda.

Nedalo sa ani vo sne predpokladať, čo to vyvolá. Tunelári istého miliardového podniku poslali v obálke list na ministerstvo. S upozornením, že jeden z dvojice na fotografii je viacnásobne trestaný podvodník ! A usilovný tajomník člena vlády /dopracoval to potom vyššie/, nelenil a zahorúca ho o tom informoval. Ibaže, tomu to ostalo v pamäti a po istom čase v zábavnej relácii na Markíze vytiahol túto prazvláštnu „kauzu“, vraj vidíte, s kým sa ja, nešťastník, niekedy stretávam…

Nastala hrmavica v rodnej obci novinára. Jeho dnes už nebohá matka zamdlievala. Postihnutý nelenil a poďho na ministerstvo. Člen vlády ho neprijal, ale iný tajomník s priezviskom ako známy cyklistický tréner, áno. A pochopil, že je malér. Ak na uverejnenej fotografii sú dve osoby a tá jedna /novinár/ držal v ruke čistý výpis z registra trestov, logicky by tým recidivistom musel byť – minister.

No nič, skráťme to. Matka toho „recidivistu“ dostala ospravedlňujúci list, on nie, podpísaný vinníkom, ktorý si nepreveril okolnosti a zavádzal ministra. A to je asi všetko, ostal len zlý pocit, spojený aj s frustráciou. A tu je epilóg prípadu. Práve dnes spomínaný minister, trochu v inej funkcii ako vtedy, v televíznej relácii vystupoval suverénne a dôveryhodne. A ako to mám komentovať, keď jedna spomienka stále máta ? Po prvé, dlhoročné skúsenosti naučili, že je absolútne neprípustné, aj pri existencii súkromných názorov či výhrad voči politikovi, popierať profesionalizmus. Zabúdať, že na prvom mieste musia byť fakty a nie emócie. Osobnostná integrita núti, aby prevládala schopnosť oddeliť súkromný postoj od verejnej služby, prípadná kritika musí byť adresná, vecná a založená na dôkazoch. Všetko ostatné musí ísť bokom. A tak ministrovi bezvýhradná poklona.

Nech si desiatky kolegov v tzv. mainstreame položí roku na srdce. Ak sa nefotografovali s ministrom a nenastali vyššie uvedené následky a napriek tomu prevláda neskrývaná averzia, čo je za tým ? Logicky príde na um, že novinár nie je slobodný, že žije pod nátlakom povedzme zamestnávateľa, že má ambície a s niečím kalkuluje, nedajbože je dotovaný, dokonca aj zo zahraničia.

A potom je to tragédia, hanba a o. i. aj to, že aj druhá strana, teda politici, sa niekedy dostávajú do polarizačných sfér a možno je prirodzenou ľudskou vlastnosťou, ak náhodou majú sklon k populizmu, že vykresľujú médiá ako nepriateľov. A je ešte horšie, že si osvojili nedôveru k všetkým médiám bez rozdielu.

Takže, všetko zlé…