milanjan7

Autor týchto riadkov považuje za veľké šťastie, že za novelu Ústavy SR hlasovali aj kresťanskí demokrati a iní poslanci, hoci nik nemôže uprieť hlavnú zásluhu súčasnej vládnej koalícii.

Znamená to, že nemožno novinára obviniť, že jeho príspevok nadŕža Ficovi, Smeru pri tvorbe publicistického textu, ktorý rámcuje novelu ústavy ako súčasť širších civilizačných dejín. Veď svetová civilizácia vždy čelila výzvam a zlomovým bodom – či už to boli náboženské vojny, a na čele civilizačného pokroku bola inkvizícia, bosoráctvo, alebo aj moderné excesy (atómové bomby, ideologické vojny 20. storočia).

Základnou líniou, ktorá sa tu ponúka, je téza, že dejiny ľudstva sa vyznačovali vždy aj určitým extrémom, ktorý bolo treba prekonať a až zásadné kroky (zmena myslenia, legislatívy, hodnôt) dokázali posunúť vývoj dopredu. Nezdá sa niekomu, že Slovensko sa prijatím novely ústavy môže zaradiť k tým, ktorí udávajú smer – keď sa bránia tradičné hodnoty pred tlakom menšiny na väčšinu ?

Skúsme vidieť ústavnú zmenu ako krok dopredu – rozhodne nie vo význame spiatočníctva alebo dokonca nejakej zrady, podľa Matoviča a ďalších, ako sa to snažia vehementne presviedčať, ale ako ochranu pred extrémnym progresivizmom. Niekto možno označí za prehnané tvrdenie, ak sa povie, že je tu významný geopolitický rozmer – Slovensko ako malý štát, ktorého hlas môže byť väčší než sa čaká, ak vystúpi principiálne, do čoho možno zaradiť aj stretávanie sa a rokovania premiéra Roberta Fica so svetovými gigantami, za ktorými stoja väčšia časť ľudstva. Jeden poznatok je hádam namieste – ak má mať ľudstvo rovnováhu, väčšina nemôže byť rukojemníkom menšiny. Platí to napr. aj vo veci povedzme štvorpercentnej menšiny, ktorá nemôže, prostredníctvom účelovej politiky istých síl dostávať do pozície rukojemníkov „zvyšných“ 96 percent civilizácie. Pravdaže, práva treba rešpektovať, či už je to taká alebo onaká menšina.

Veru tak, platí, ak sa povie, že dejiny ľudstva sú dlhým príbehom zápasu medzi extrémom a rozumom. Boli časy, keď bolo „normálne“, že nevinný človek musel dokazovať svoju nevinu. Boli časy, keď bolo „normálne“, že ženy označené za bosorky končili na hranici. Najprv ich však hodili do vody a ak sa utopili, mali „šťastie“, voda ich prijala, neboli bosorkami. Strašne absurdné, ale keby vtedy niekto skúsil oponovať, tiež by sa nevyhol vode a ohňu.

Boli časy, keď vojny mali prívlastok „spravodlivé“ a dobytie susedného územia sa považovalo za česť. Dokonca aj zhodenie atómových bômb bolo istý čas vnímané ako legitímny prostriedok na ukončenie konfliktu. Keby to tak pokračovalo, kde by dnes bolo ľudstvo a planéta ? Spoločnosť však vždy po čase precitla. Prišli ľudia a myšlienky, ktoré posunuli vývoj dopredu. Zmenil sa spôsob myslenia, menili sa zákony a zmenilo sa aj to, čo považujeme za „normálne“.

Dnes stojíme pred ďalšou civilizačnou otázkou. Nie je to len debata o tom, či je človek muž alebo žena. Ide o širší problém – aj o právo rodičov, aby škola nevychovávala ich deti v rozpore s ich presvedčením. O to, aby osvojovanie detí zostalo úzko späté s prirodzenou rodinou. O to, aby sa z rozmaru či módnej ideológie nemohlo rozhodovať o zmene pohlavia ako o bežnom životnom doplnku. Naopak, keď sa zobudím a som – kolobežka…

Novelizácia Ústavy Slovenskej republiky je v tomto kontexte zásadný krok. Treba ešte raz podčiarknuť, že to je úspešný pokus nastaviť hranice progresivizmu, ktorý žiada, aby sa 96 percent väčšiny prispôsobilo štyrom percentám menšiny. Ak má mať demokracia stabilitu, väčšina nesmie byť rukojemníkom menšiny.

Slovensko je malý štát, no práve preto môže byť veľké jeho slovo. Ak premiér dokáže rokovať s lídrami mocností a presadiť názor malej krajiny do veľkej debaty, patrí to do prvej ligy. A ak sa pri zmene ústavy dokážu spojiť konzervatívne a kresťanskodemokratické sily, je to signál, že v rozhodujúcej chvíli vie Slovensko stáť na strane zdravého rozumu.
Dejiny nás učia, že vždy musel prísť niekto alebo niečo, čo zmenilo líniu myslenia. Možno práve Slovensko novelizáciou ukázalo, že cesta civilizačného pokroku nevedie slepou uličkou ideologických experimentov, ale návratom k základným hodnotám – k rodine, k prirodzenosti a k zodpovednosti. Nebuďme skromní. A kto má pravdu ? História ukáže.

Milan Španír