milanjan7

Začnem lokálnym problémom. Je šokujúce, že ak v rodnej obci Palárikovo sa pripojíte k iniciatíve občanov, ktorí nechcú premeniť ulice na pretekárske dráhy a požadujú opatrenia aj v kompetencii obecného úradu, napr. zníženie maximálnej rýchlosti na 30 km/hod. alebo zriadenie spomaľovacích ležiacich policajtov, či retardérov,   tvrdo narazíte. Nie na úrade, ale medzi niektorými spoluobčanmi.

A ešte napíšte niečo o kaštieli a už ste ako kedysi nepriateľ ľudu, až sa budete hanbiť chodiť po ulici. Tie naojhavnejšie urážky… Samozrejme anonymne. Kde sa berie tá nenávisť ? A nejde o nič iné len o to, že skupinka piatich mládencov si na bicykle primontovala akési „raketové motorčeky“ s úžasným rámusom. A aj rýchlosť to má parádnu. Najmä o polnoci to zobudí aj najväčších spáčov. Tak, asi desať riadkov sa tu venuje pre niekoho bezvýznamnej „prkotine“.  Problém má však širší dosah, lebo mladým „vynálezcom“ vo veku asi 15 rokov chýba právne vedomie, že niečo sa môže a iné nie. Ktosi napísal, že nie sú malé a veľké zločiny. Nechcem to ďalej rozvíjať, hoci téma si zasluhuje pozornosť. Radšej poďme k „veľkej“ politike. Ako sa dalo očakávať, predseda KDH a poslanec NR SR Milan Majerský zareagoval vo  vzťahu k svojim výrokom o prázdnych miskách hladujúcich a umierajúcich deťoch. To má byť vraj diskreditácia jeho osoby a strany, ktorú vedie. Len stručný postreh – bolo treba trochu menej fráz a viac vecnosti. Hoci je pravda, že tým nešťastným deťom a Palestínčanom vôbec nepomôže, či nejaký politik v strednej Európe „hľadá pravdu“ a pociťuje „solidaritu“ alebo naopak, vidí v tom  iba rafinovanú propagandu zneužívajúcu „naštafírované“  deti. Podstata je inde. My sa len nenávidíme, oni sa zabíjajú.

Dosť bolo na tomto priestore Majerského, možno má v niečom pravdu, ak navštívil aj s manželkou Gazu a na vlastné oči videl šťastné a dobre živené deti…Zarazilo, že svojho predsedu sa nik zo súputníkov  nezastal, zaujímal by názor napr. právnika a poslanca  Karasa.

Ale poďme na to inak.  Začiatkom 90-tych rokov, keď sa rozhodovalo štátotvornej podobe Slovenska a situácia bola naozaj prelomová, vďaka akademickému maliarovi Viliamovi Hornáčkovi vznikla Spoločnosť slovenskej inteligencie a iniciatíva Za zvrchované Slovensko. Osobne nemám na to ani vek a ani iné kapacity, aby som forsíroval niečo podobné aj dnes.  Chcem len naznačiť, že dnešok jednoznačne presviedča o tom, že sa nám to všetkým akosi veľmi vymklo z rúk. Toľká nenávisť, až živočíšna,  na každom kroku, od lokálnych aspektov, cez rodiny  až po vysokú politiku, to nemôže  dobre skončiť. Východisko nie je v tom, že  sa budeme mať dobre alebo ešte lepšie, ako prasatá v žite, ktoré netušia, kde zákonite skončia.  Ak budeme na každom kroku prehrávať konfrontáciu s ľudskosťou a takými javmi, ako je žičlivosť, dobrosrdečnosť, vzájomná pomoc… Rozširovanie mobilov aj malým deťom nepomôže. Naopak, ešte viac vzdiali od reality.  Ešte raz sa predsa vrátim k Milanovi Majerskému. Ak chce obstáť teraz i v budúcnosti a nehodiť KDH do nejakej hlbokej jamy, mal by verejnosti viac vysvetliť, čo ho vlastne viedlo k všeobecne odsudzovaným hodnoteniam, ktoré sú možno už aj za trestnoprávnou hranou. Veľa ľudí by prijalo hoci aj priehľadnú výhovorku, povedzme o noci bez sna po nejakej žúrke alebo o horúčave, ktorá ľudí vykoľajuje. A prečo ? Lebo ak neuvidíme etalón slušnosti ani u tých, ktorí si navliekli kresťanskú a demokratickú rovnošatu, čomu už veriť, na čo sa spoliehať ?

Recept nemám. Možno   keby sa spojila múdrosť a životné skúsenosti členov Slovenskej asociácie novinárov /SAN/ s mladými tiež múdrymi  kolegami, síce bez skúseností, ale s elánom… Najmä im by malo záležať  na tom, že keď je čas,  treba sa vzoprieť. Aby nebolo neskoro.

Milan Španír, publicista

/Prevzaté z webstránky Slovenskej asociácie novinarov/ SAN/ dňa 22.8.2025