milanjan7

Niekedy človek porovnáva neporovnateľné. Týždeň uplynul ako voda a liečenie v Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave v malebnej dedine Ľubochňa v úchvatnom okolí Veľkej Fatry sa končí. Týždeň…Práve toľko času už je na ceste obálka odoslaná doporučene prvou triedou do francúzskeho Štrasburgu, Európskemu súdu. Z pošty Nové Zámky.

Doručovanie bolo riadne zaplatené, označené ako prioritné a malo by podľa príručiek Slovenskej pošty a európskych zvyklostí doraziť do cieľa do dvoch či troch pracovných dní. Po dvojnásobnom počte dní v sledovacej aplikácii sa dá zistiť, že list „bol zadržaný na pošte Štrasburg.“ Nie u adresáta, nie v súde. Leží na pošte. Výstižne. Už tri dni.

A tu príde na um, čo možno ľahko vygúgliť. Tých cca 850 kilometrov sa vlakom dá zdolať za deväť hodín, autobusom za jedenásť, lietadlom coby dup a slovinskému fenoménovi na bicykli Pogačarovi ani nie celý deň, ak by šiel povedzme štyridsiatkou. Pravda, absurdita, ale nie celkom. Inak, žiadne upozornenie odosielateľovi, prípadný oznam do registra ESĽP, a len jedno je isté. Spravodlivosť sa len pomaly plíži. Modernosť doby veľmi nepokročila. A človek si kladie otázku: Toto je moderná Európa? Na bicykli by to, obrazne povedané, dorazilo skôr. K sudcom, ktorým sa určite nebude páčiť slovenských 21 rokov prieťahov.

Veru, paradoxy. Z vlastných skúseností viem, že zásielka z Bratislavy do Vietnamu, USA či Austrálie prejde často rýchlejšie než list do francúzskeho Štrasburgu. Prečo? Lebo niektoré krajiny pracujú v režime expresnej logistiky, zatiaľ čo EÚ partneri si občas posielajú „papiere“ z krajiny do krajiny ako v 19. storočí. Dostavníkmi. Asi nepočuli o umelej inteligencii, tá je rýchla ako blesk.

Podľa oficiálnych dát trvá list z Bratislavy do USA 4–6 dní. Do Vietnamu 6-9 dní. Do Francúzska v rámci EÚ 2-3 dni. No reálne časy sú výrazne odlišné, a kontrola na vstupe do Štrasburgu akoby trpela zvláštnou zotrvačnosťou. Výsledkom je ticho. Čakanie. A neistota. To dodacia pošta v sídle ľudskoprávneho súdu v Macronovej krajine má blahosklonne rozhodovať ?

V právnych veciach čas nie je len formalitou. Lehota na podanie sťažnosti na ESĽP je striktne daná. Ak by sa podanie „zaseklo“ a adresát by ho nedostal, vec by mohla byť odmietnutá ako oneskorená. Nehovoriac o tom, že občan je povinný konať presne, zatiaľ čo inštitúcie majú právo na zlyhanie?

Áno, ESĽP zatiaľ neprijíma podania elektronicky, iba výnimočne cez eComms pre advokátov. Občan bez zástupcu je odkázaný na papier, poštu a vieru, že sa list nezasekne. Hovorí sa o digitalizácii, o integrácii, o dostupnosti spravodlivosti pre každého. Realita je iná : spravodlivosť môže meškať, ale občan nesmie, 500 gramov podania môže ležať niekde v kúte pošty, zatiaľ čo sa rátajú lehoty, a systém nie je schopný oznámiť ani jednoduché: Vaša zásielka nebola doručená, lebo…Nuž ale, zo Slovenska list odišiel hneď na druhý deň a potom sa niekoľko dní túlal po francúzskych colniciach, ktoré sa tam volajú výmenné úrady, aby sa stal ležiakom.

Kedysi sa listy posielali po kuriéroch na koňoch. Dnes lietajú satelity, ale spravodlivosť občas cestuje tempom poľnohospodárskeho traktora. Príbeh jednej zásielky je možno malý, ale odzrkadľuje veľký paradox súčasnej modernej Európy. Na zbrojenie sa hľadajú stovky miliárd, ale…

Nie je to len o pošte. Je to o časoch, ktoré nemiznú, aj keď bežia. A o právach, ktoré sú často vzdialené viac ako časové pásma medzi Bratislavou a napríklad Hanojom alebo Austráliou. A ozaj, čo tak premiestniť slovutný Európsky súd pre ľudské práva povedzme do Košíc? Tú slávnu poštu nech si nechajú…