Smutný 1. máj alebo My na to máme…

Neprevláda u nás všeobecný dojem, že prežívame hádam najsmutnejší 1. máj za posledné, povedzme, polstoročie ? Ako keby bol mdlý, o ničom ? Aspoň keby obecný rozhlas v mojej rodnej obci už od rána vysielal rezké pesničky, keď sa nerozpakujú každý deň až do omrzenia propagovať predaj kalerábov a papriky na miestnom parkovisku. Aha, súkromný podnikateľ z Tvrdošoviec si to zaplatil. A na internete píšu o početných zhromaždeniach v susednom Česku, ale u nás ? Nič.

Poďme radšej inde, aby autora týchto pesimistických riadkov niekto, kto sa na „masovom“ proteste už vybúril na Rakúšanke Netrebko, neobvinil z komunistickej propagandy. Tak teda si dovolím byť trochu osobný, nech je veselšie. Jediný raz v živote som bol na nejakom veľvyslanectve. V Havane kedysi dávno, keď tam bolo prvé stretnutie Dní družby kubánsko-československej mládeže. Vyše stovka inak zaslúžilých mládežníkov dostala inštrukcie, že keď pani veľvyslancová začne podávať kávu, to v diplomatickej reči znamená, že sa treba poberať na odchod. Máš ho vidieť. Zo 108 mládencov a diev bola stovka Čechov a Moravákov a keďže všetko bolo zadarmo, káva sa míňala ešte aj o štvrtej nadránom. Pre poriadok treba uviesť, že tretina účastníkov si to poctivo zaplatila v rámci skúšobného zájazdu CKM /Cestovná kancelária mládeže/.

Prečo táto reminiscencia s nádychom nostalgie ? Okrem toho faux pas s kávou utkvel v pamäti ten nebývalý prepych rezidencie ambasádora Svobodu. Nežili si veru zle naši diplomati. Tento osobný poznatok sa už nezopakoval a zrazu naše televízie odvysielali tuším už štvrtý diel seriálu s názvom Lásky v Istanbule. Kto si to nevšimol, aspoň malá charakteristika. Ide o slovenský generálny konzulát v tomto najväčšom tureckom meste, kam prichádza nový veľvyslanec. Na dočasný pobyt, lebo rezidenciu v hlavnom meste Ankare iba zariaďujú. A čo hneď upúta skromného daňového poplatníka ? Mladý šofér a kultúrny atašé v jednej osobe, inak priateľ ambasádora, hľadá byt, pre svojho pána a nemá to ľahké. Minimum tristo metrov podlahovej plochy, ale nech to stojí čo to stojí. A keďže majiteľka realitnej kancelárie je turecká Slovenka lebo slovenská Turkyňa, našlo sa pochopenie, prepychový apartmán bol na svete. Len tak mimochodom, stala sa ďalšou posteľovou trofejou. O náplni práce v oblasti kultúry inak pohľadného fičúra sa bude hovoriť zrejme v ďalších častiach seriálu.

A už len dve -tri poznámky pred záverečným resumé. Dozvedáme sa, že pán veľvyslanec sa znova zaľúbil do generálnej konzulky, ktorú pred desiatimi rokmi po zásnubách vymenil za jej sestru. S napätím sledujeme, či hosťujúca herečka Žilková sa opäť spriatelí s Marošom Kramárom, lebo on ju alebo ona jeho kedysi dávno nechala a 35 rokov sa nevideli. Veru, chápavý divák to uhádol. Áno, spriahnu sa, ale určite ani v najbujnejšej fantázii nikomu neprišlo na um, ako sa to vyvŕbi. Predstavme si stovku hostí na vernisáži, muži vo frakoch a s motýlikmi, dámy vyčinčané až dych vyráža a tu zrazu niečo nevídané, neslýchané. Umelkyni v dôstojnom veku nepríde nič lepšie do rozumu, aby sa zvítala so starou láskou, len aby sa vyzliekla a keď už, tak úplne, ale naozaj úplne donaha. A čo skoprnelý bývalý milenec v podaní herca Kramára ? Môže mu niekto vyčítať, že tiež odhodil všetky zvŕšky ? Tak toto v Havane nebolo !

Ešte by sa dalo pokračovať, ale čitateľ sa opýta, tak na to máme ambasády v zahraničí, a nielen v Turecku, a drahé osadenstvo? Čo vlastne robia ? A medzi rečou – keď do posledného centa vieme, koľko zarába poslanec Prôčko, ministri a aj premiér Robert Fico, čo tak sa dozvedieť, koľko a za čo platíme ambasádorov a celú plejádu ľudí okolo. A tie drahé budovy… A v rámci konsolidácie by nestálo za úvahu systematicky spájať dve tri veľvyslanectvá, veď technika už dokáže divy, od konferenčných hovorov a videokonferenciu až po umelú inteligenciu ?

No nič, kam sme sa dostali od toho 1. mája? Tanec nad plačom ? Avšak, všetko so všetkým súvisí. Buď scenáristi a režisér seriálu o diplomatických láskach si všetko vymysleli alebo ide o odraz skutočnosti. Alebo to rafinovane zabalili v úvodných dieloch do pikantností, aby tým nalákali divákov až do sledovania poslednej desiatej časti seriálu, kedy sa konečne dozvieme, na čo to všetko je ?

Až do presvedčenia, že my na to máme…

AJ JA CHCEM OXFORD…

18.09.2026

Keby sa bežnému čitateľovi blogu adresovala kontrolná otázka, ktorá univerzita patrí medzi najrenomovanejšie na svete, určite by nezaváhal s odpoveďou. A keby sa pridala podotázka, kde vyštudovalo osem zahraničných panovníkov, najmenej tridsať prezidentov a premiérov, takmer polstovka nositeľov Nobelovej ceny, ale aj dvanásť svätcov, 18 kardinálov, 90 arcibiskupov, ba aj [...]

UŽ LEN PADAŤ ZO STOLIČIEK

13.09.2026

V predchádzajúcom príspevku na tomto blogu pod titulkom „Ako donútiť novinárov k poctivosti“ sa trochu brnkalo pod nos mladším novinárskym kolegom za povrchnosti, ktoré znižujú ich dôveryhodnosť na verejnosti. Nič v zlom, bolo to z pozície oveľa staršieho človeka od pera a s pochopením, že veď všetci sme boli mladí a chybám sa málokto vyhne. Ibaže, z reakcií na [...]

AKO DONÚTIŤ NOVINÁROV K POCTIVOSTI

12.09.2026

Na úvod základná myšlienka, s ktorou nemožno nesúhlasiť. Novinár nemá byť rozhodcom, ktorý občanom oznámi, kto z politikov má pravdu. Má byť sprostredkovateľom, ktorý umožní, aby každý si pravdu dokázal čo najlepšie posúdiť sám. Alebo inak, novinár má byť poctivý, aj keď si to žiada oveľa viac námahy, ako len používať falošné pero, či pobehovať s [...]

milanjan7

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 336
Celková čítanosť: 731695x
Priemerná čítanosť článkov: 2178x

Autor blogu

Kategórie