milanjan7

Na úvod, v záujme priblíženia podstaty zámeru, aby sa nasledovné riadky viac dostali do povedomia aj tých, ktorí sa danej problematike nevenujú alebo len okrajovo, stojí za pripomenutie obdobie vládnutia 37. prezidenta USA Richarda Nixona. Biely dom obýval v rokoch 1969 až 1974. Dosť dlhý čas, aj keď skrátený aférou Watergate, keď sa ukázalo, že vedome kryl odpočúvanie novinárov.

Každý prezident Spojených štátov, s výnimkou málo nevýrazných osobností, vniesol do americkej a svetovej politiky niečo, čo možno označiť za epochálne, aj keď toto označenie sa nie každému páči. Kým sa prenesieme do súčasnosti k 47. prezidentovi Donaldovi Trumpovi a vezmeme si poučenie, krátko zhodnoťme toho Nixona. Najprv bulvárny pohľad. Ťažký intelektuál, ktorý Američanov v prejavoch múdro aj tri hodiny o niečom presviedčal a ubezpečoval, ale aj človek, ktorý vraj pil a bil manželku. Dôležitejšie je, že skončil vojnu vo Vietname, otvoril diplomatické vzťahy s Čínou a zaslúžil sa o zmiernenie napätia medzi dvoma superveľmocami, t. j. so Sovietskym zväzom.

Pokiaľ by sme Nixona porovnávali so 40. prezidentom USA Reaganom, ktorého intelekt ani zďaleka nedosahoval výšiny ďalších prezidentov, je paradoxom, že bývalý herec uspel oveľa viac ako ostatní. Možno on sám alebo jeho okolie pochopilo, že už nestačia dlhé a múdre reči, lebo v zhone moderného života nie každý má čas na hlboké politické analýzy, najmä keď bežný obyvateľ USA dodnes má problémy, či ide o Slovinsko alebo Slovensko. Nebuďme namyslení, lebo koľkí z nás vedia čo to povedať o hlavných mestách štátov Alabama, Kentucky alebo Oregon. A preto, keď Reagan jednoducho vyjavil, že Sovietsky zväz je ríša zla, ale ten Gorbačov je „správny chlapík“, bolo to uvarené, upečené a usmažené, každý tomu rozumel a nová svetová politická architektúra bola na stole. Aj s príslušnými zásadnými rokovaniami a rozhodnutiami. Áno, rokovaniami, keď mier s pomocou sily a odmietnutie hádam dvetisícročnej tézy, že ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu, ustúpilo do pozadia.

A dnes sme v tom istom bahne, ktoré predchádzalo uvoľňovaniu napätia. Európski vodcovia majú veľmi ďaleko od štátnikov typu Kissingera, Gromyka či Willyho Brandta, ozaj, hovoria tieto mená niečo dnešným liberálom, progresívcom a hazardérom s používaním sily a šialeného zbrojenia ?

Veľa rečí pri zdôvodňovaní potreby sily namiesto rokovaní nepomôže, lebo nik nespochybňuje schopnosti celých hord poradcov, ktorí pripravujú prejavy svojím šéfom. Lenže, kto tomu rozumie ? Tu sa pokúsim zjednodušene povedať, o čo dnes ide. Teda, keby nebolo Trumpa, Amerika by si ho musela vymyslieť. Inak už teraz a v blízkej budúcnosti ešte viac strácajú šance súperiť s Čínou, nehovoriac, že do popredia sa derie India, Brazília a ďalšie krajiny. Trump dobre vie, že mať proti sebe aj Rusko len kvôli nejakej Ukrajine a vodcovi v maskáčoch, nie je bohvieako prezieravé.

Každé zjednodušenie môže obsahovať povrchnosť, ba až plytkosť. V konkrétnom prípade to ani prezident Trump nemá vyhraté, lebo je veľká otázka, či ruský prezident vymení dobré vzťahy s Čínou za črtajúce sa kontakty s USA.

Ak teda Robert Fico po mimoriadnom summite v Bruseli tvrdí, že žiadne zbrane a peniaze a treba na Ukrajine okamžite zastaviť boje, hoci aj v rámci prímeria, rozum káže toto podporiť. Lenže, čo tie protesty na uliciach ?

A prečo nepočuť Čínu ? Zjavne sa rodí nová architektúra usporiadania sveta, ale bez Pekingu ? To ktorý nemúdry politik si to myslí…