milanjan7

Ak noviny kedysi o niečom nepísali, neskôr sa o tom  pomaly ani  len spravodajsky čosi  neobjavilo už v časoch televíznych a rozhlasových,  ako keby to vôbec nebolo.  Preto štátnici z celého sveta už dávno berú zo sebou píšucich novinárov a ich kolegov s kamerami a mikrofónmi, aby verejnosť doma aj za hranicami sa čo najviac dozvedela, ako reprezentant štátu uspel v cudzine a ako dobre sa mu kdesi tam ďaleko vodilo. 

Aj s početnou delegáciou, lebo do dnešných lietadiel sa zmestí najmenej stovka ľudí a aspoň zopár miest pre žurnalistov by sa určite ľahko našlo. Keby si to mali redakcie platiť z vlastných zdrojov, nepochybne by aj takúto možnosť radi využili.

Nechcem sa pre príklady vracať hlboko do minulého storočia a už vôbec nie do hlbokého socializmu, kedy podľa súčasných kritérií bola nesloboda, ale aspoň zmienka. Možno to nie je najvhodnejší príklad, ale… Keď sa v jednotlivých hlavných mestách Rady vzájomnej hospodárskej pomoci /RVHP/ pravidelne raz ročne stretávali predsedovia spriatelených socialistických vlád, verejnosť sa dozvedela aj o tom, ako napríklad jeden z nich vždy mal so sebou kufrík plný kravát. Prečo tajiť, uvedenú slabosť mal  už nebohý bývalý premiér Štrougal. V blízkosti sa pohybovali vyslaní redaktori od vybraných novín  a pravdaže,  tlačovej agentúry. Čitatelia tých prvých mali podrobnosti priamo od prameňa, ostatným sa dostali spravodajské informácie  od TASR alebo ako sa to vtedy volalo.

Premiér Robert Fico sa nedávno vybral do Číny. To je naozaj ďaleko, nemenej ako 7 500 kilometrov. V lietadle treba stráviť dlhé hodiny, ale tá štrapácia aj z hľadiska cestovateľského stojí za to, lebo cieľovou destináciou je štát nielen obrovský rozlohou, ale  aj počtom obyvateľov. Na úrovni takmer poldruha miliardy  sa „preťahuje“ o prvenstvo s Indiou, ale najmä nesporným pokrokom. Ak sme sa dozvedeli z kompetentných zdrojov, že Čína predbehla ostatný svet vo vývoji a výrobe elektromobilov o dvadsať rokov, pripočítame k tomu o. i. expresnú stavbu diaľníc, mostov, využívanie rýchlovlakov s rýchlosťami, o akých sa nám ani len nesníva, stojí to za to vidieť zblízka. Pre poučenie a inšpiráciu, pričom obchod aj tak ide akoby sám od seba. Ak Ficovej delegácii malí Číňania a Číňanky oduševnele spievali v našom jazyku, pre nich naozaj exotickom, Bohu vďaka za čínske prejavy úctu a rešpektu. Od svetového obra.

Robert Fico si ani poriadne nevydýchol a už je v Riu. Brazília je ešte trochu ďalej ako Čína. Nemenej ako 9 500 kilometrov. Ešte som tam neletel a neviem, či je naozaj pravda, že  mohutnému A-380 /alebo Boeingu 747 ?/ to trvá dobre vyše desať hodín, ak nie pomaly dvadsať, ani naša vládna letka sa nedá zahanbiť a v tomto sme svetoví. Nie je  teda až tak ďaleko ani Čína a ani Brazília. Ak niekto lovil informácie, či na palube v jednom i druhom prípade bola primeraná „kopa“ novinárov, asi bude sklamaný. O vysvetlenie sa postaral sám premiér po návrate z Pekingu.

A čo povedal Robert Fico ? Veru, nebol to priateľský príhovor novinárskej obci. „Naša návšteva Číny vraj ohrozuje bezpečnosť, demokraciu a hospodárstvo Slovenskej republiky“, citoval premiér tie médiá, ktoré toto uverejnili a ktoré má dlhodobo v „zuboch“. Dodal, že „niekto sa zrazil s koňom, ak niečo také dokáže vypustiť z úst“. Ak k tomu prirátame aj jeho neskoršie výroky smerom k tradičným mediálnym „nepriateľom“, z ľudského hľadiska sa núkajú vysvetlenia o podstate nevraživého postoja. Inými slovami, obrazne povedané, kto z nás by vzal k sebe na palubu zúrivú  manželku v rozvodovom konaní, ktorá sa netají, že v kabelke máva  čosi explozívne.

Lenže, aj tak si človek musí myslieť, že hádam to nie je tak, že všetci novinári na Slovensku sú v jednom vreci. Veľkosť štátnika – a Robert Fico ním je – mala by byť aj v tom, aby si pretrel oči a veľkoryso zhodnotil, že verejnosť má záujem – aj od prameňa – sa promtne dozvedať o všetkom, čo netreba utajovať. A preniesť sa cez často oprávnene prekypujúce emócie. Tam, kde je to stratené, čo s tým ? Tak treba hľadať iné spôsoby a možnosti. V záujme informovanosti verejnosti.

Teraz v závere porovnám nášho premiéra s legendárnym bývalým francúzskym prezidentom Charlesom de Gaullom. Fica prevyšoval výškou postavy cez dva metre a okrem toho zažil a prežil možno aj dvadsať pokusov o atentát. Po jednom z nich, keď po jeho aute strieľali samopalníci /a netrafili ho/, vstal zo sedadla, oprášil si uniformu od rozbitého skla a lakonicky vyhlásil : „Babráci, nenaučili sa strieľať…“

A čo tým chcel básnik povedať ? Niet správ o tom, že de Gaulle sa skamarátil s atentátnikmi. Doplatili na to. Ale že by zotrvával na bojových pozíciách so všetkými novinármi, aj keď mnohí ho nemali radi, to pravda nie je.