milanjan7

• V minulosti sa žartovalo, či hlboké kvalitatívne spoločenské zmeny  v roku 1917 v Rusku sa konali  už v októbri /alebo v novembri?/ To, čo bolo v roku 1989 u nás, naozaj predposledný mesiac v roku, niekto pred pár dňami oslavoval, iní si to pripomínali s nejasnou nostalgiou, ďalší, lebo sú aj takí,  ľutovali, že ten zvrat alebo obrat bol málo násilný a protivníci ostali na svojich miestach,  ešte iní si o tom myslia len to najhoršie.

Ktohovie, ako pokročilo myslenie u tých, ktorí si vtedy na námestiach zakričali, že „To je ono“. Načo si šponovať mozgové závity, keď to „ono“ si to nevyžaduje. Dav nepotrebuje hlboké úvahy. Stačilo utvoriť „koridor“, najlepšie z úst krátko predtým ešte zaslúžilého umelca. Aj náš  svet išiel po inom chodníku. A dodnes, ani 35 rokoch, sa presne  nevie, kam ten chodník  vedie. Ad absurdum, či nie do pravekých jaskýň. A kde sme teraz ? Keď NR SR opäť nebola uznášaniaschopná a jedno človeková väčšina asi nebude spoľahlivým  itinerárom až do konca volebného obdobia. 

Tu prichodí na um bizarná situácia práve z novembra 1989, keď do parlamentu, ktorý sa vtedy nazýval Slovenská národná rada /SNR/,  nastúpil tak trochu disident, ktorý vo vedecko-populárnom  časopise ako šéfredaktor  našiel odvahu uverejniť fotku a článok o Hlinkovi. To bolo čosi, za čo sa „letelo“. Lenže, za ním stála redakčná rada na čele s istým akademikom. Takže, letel, ale vyššie.  Ako áno, ako nie, tento pôvodca prednovembrového ťažkého hriechu sa 15. novembra ocitol na stoličke poradcu predsedu. A niekoľko dní pred tou dodnes pamätnou revolúciou si dovolil v prítomnosti dvoch kolegov – poradcov predsedovi zadeklamovať, že vraj socializmus je sociálny experiment. Ten predseda, ktorý ešte netušil, že o krátky čas skončí horšie ako zle, len-len že nespadol zo stoličky.

Bolo to hrdinstvo zo strany novopečeného poradcu ? Ani nie, skôr len výkrik do tmy vyplývajúci z racionálnej úvahy, že od čias prvotnopospolnej spoločnosti až po dnešok sa všeličo skúšalo a napokon aj tak nič nie je definitívne, ba skôr sa zdá, že prinajmenej rozpoltenosť sa ešte viac prehlbuje. Nejaký pokrok, a pripusťme, že nemalý,  predsa len nastal. Ak vtedy pradávno stačilo ženu drapnúť za vlasy a vziať do jaskyne,  už by to nešlo a nie preto, že jaskyne sú už iné, dokonca aj elektrifikované.

Ak značnej časti sveta vládol Džingischán alebo iný podobný geroj, dnes by narazil, hoci taká Organizácia spojených národov, ktorá sa štylizuje do ochrancu ľudstva a ľudských práv alebo mieru, by nebola účinnou  prekážkou. Ani sa nechce veriť, že takí Turci ovládali okolie Nových Zámkov niekoľko desiatok rokov. Ich oslobodenie spod osmanskej nadvlády v roku 1685 sa označuje ako sviatok celej západnej Európy. Išlo aj o výsledok svetového boja medzi kresťanstvom a islamizmom, od čoho závisel mier kresťanského západu a nerušený rozvoj jeho kultúry. Na budúci rok uplynie 340 rokov od týchto udalostí a bude to príležitosť pripomenúť si, že sa to mohlo  skončiť aj ináč a neúspešný turecký veľkovezír krstným menom Fazil by bol nastolil a jeho nasledovníci by nadlho upevnili inak vyzerajúci aj sociálny experiment. 

Tými niekedy aj ťažko vykúpenými experimentami by sa dalo dlho pokračovať, zväčša za tým sú náboženské postuláty, od najstarších, ako mágia, aninizmus a teizmus, až po pretrvávajúce súčasné, keď jedným, ale nie jediným, je katolicizmus so štátom Vatikán. Síce bez divízií, ale s mohutným vplyvom, aj keď v rámci súčasných fatálnych hrozieb pre svetový mier  možno ho menej počuť a cítiť, ako by sa žiadalo.

Aktuálnym a výrazným experimentom je aj súčasná Čína s vyše miliardovým počtom občanov. Ak úzkoprsý a jednoduchý, hoci mudrlantský nemenovaný opozičný  poslanec NR SR s povrchným videním sveta odsudzuje premiérovu cestu do obrovského  štátu a spája to s ľudskými právami, nik nemôže uprieť, že to je ich právo na život a ich pohľady na to, ako si život usporiadať. Ani im sa možno nepáči, ak my staviame diaľnicu za desať rokov a ešte sme ani zďaleka neskončili, čo u nich netrvá ani desatinu času. Že by to Peking spájal  s kritikou nášho  systému riadenia štátu? Skôr platí, že to ani nezaregistrovali Keď v roku 1988 Čína nemala ani kilometer a dnes po 30 rokoch 135 tisíc kilometrov diaľničnej siete, to nespadlo z neba. Asi to nerobia zle a nejde len o diaľnice či mosty, superrýchlu dopravu, a pod. 

Slovom, je to ich sociálny  experiment. Človek by musel byť Platónom, Augustínom z Hippa, Thomasom Mórom v jednej osobe, aby povedal čosi veľmi múdre, čo ukáže najsprávnejšiu cestu ľudstva.  Ten posledný z uvedených mysliteľov na tému ideálny štát bol dokonca vyhlásený za svätého. Nedozvedel sa o tom a nemohol mať ani o tom ani tušenie počas svojej pestrej a prevažne skvelej kariéry aj zo strmými pádmi, lebo Jeho svätosťou sa stal až presne o 400 rokov po svojej smrti. Myslel to dobre. Mimochodom, skončil na popravisku.  Ak by sme mali zovšeobecniť úsilie aj ďalších veľkých mysliteľov, vždy išlo o to,  aby forma štátu bola efektívna a pre ľudí tento spôsob dokonalý. V tej spomínanej Číne o efektivite možno hovoriť a či spôsob usporiadania a riadenia štátu je z pohľadu väčšiny obyvateľstva aj dokonalý, nechajme to na i nich. 

A poďme domov. Práve čas prichádzajúcich  Vianoc by mohol byť príležitosťou na zamyslenie a ponorenie sa do seba. Asi sa dá zhodnúť, že najväčšou prekážkou nie je to, čo je vôkol nás, ale to, čo je v nás. Naše nedobré vlastnosti, ktoré vyplývajú z daru, ktorý sme získali zadarmo, to jest demokraciu v plnej paráde. Keď každý môže všetko a kto nemôže, aspoň si to myslí. To je opäť široká téma na ďalšie komentáre, ale tou prvou je otázka, či sa dá zmieriť, umravniť a potlačiť v sebe zlo, nenávisť, krivdu a ďalšie dôvody často prevládajúcej zloby medzi ľuďmi a národmi.

Náš sociálny experiment je prislabý na to, aby bol čarovným prútikom. A vôbec, dá sa to ? Verím, že áno. Uvediem jeden príklad, aj keď ho nepreceňujem. Vieme, ako to vyzerá medzi Rusmi a Ukrajinou. V nemocnici, kde som nedávno strávil desať dní na lôžku, ležal na vedľajšej posteli aj – generál. Ruský, predtým  sovietsky.  Už dlho žije na Slovensku,  ale Rusom neprestal byť a ani neprestane. Jeho najlepším priateľom v treťom štáte je – Ukrajinec. Vraj sa ani jediný raz sa nepohádali, dokonca ani ich manželky Irina a Oxana. Rozumejú si všetci aj v rodinách a  nad veľkou politikou mávajú rukou. 

Či je to ten najlepší príklad, nevedno, ale za zmienku stojí. Ak sa chceme vyhnúť najhoršiemu, o čom by médiá mali písať každý deň, totiž, že naozaj nám hrozí zničujúca vojna, je načim  prekonať často iba prízemné a sebecké animozity a nachádzať sebe cesty.  K Thomasovi Moorovi si ľudstvo našlo pochopenie a ocenenie až po stovkách rokov. My toľko času nemáme…