milanjan7

Neuveriteľných 35 rokov uplynulo od roku 1989 a tí, ktorí sa pamätajú, lebo to zažili, sú trochu zaskočení. Naozaj to je už toľko rokov ?  Tí druhí, ktorí ešte neboli na svete, sa dozvedajú aj rozporuplné zvesti.

Vraj o revolúcii rozhodli tzv.  tojeonisti, totiž väčšinou študenti, ktorí kričali To je ono a dav sa pridal. V autobuse toto ktosi nahlas  poznamenal a jedni naňho zazerali škaredo, iní  sa smiali. A pri debatách sa vyskytujú aj názory, či by sa znova kričalo  to isté, keby sa vtedy bolo vedelo, ako nám bude o niekoľko desaťročí. Čo už, demokracia je tu a žijeme ako žijeme.  Trochu kacírsky vyznieva idea, či dnešné oslavy nie sú tak trochu vlažné, ako keby sme to chceli mať rýchlo za sebou ?    

Teda, ako nám je ? Politológovia sa idú pretrhnúť, aby nám to vysvetlili. Kanonáda zlých správ, ktorú ľudia zažívajú, im sťažuje zarábanie si na chlebík. A nech, veď majú právo prezentovať svoje vedomosti. Oni sú vedci, hovoria zložito a nezaškodí teraz trochu „ľudovejšieho“   pohľadu.  Nie je všetko čierne.  Len sa lepšie poobzerať okolo seba a dôvod na optimizmus, radosť a veselie sa objaví aj v maličkostiach alebo tam, kde by ste to nečakali.

Ocitnete sa napr. v nemocnici. Aj keby bola najkvalitnejšia na svete,  to pichanie ihlami napr. len pri infúziách, odberoch nie každému lahodí. A predsa. Naplnení  obavami  z informácií o krachu zdravotníctva, utekajúcich  lekároch a sestričkách, nahnevanom personáli, a pod. to veru otrasie vaším sebavedomím už po pár minútach pobytu v nemocničnej izbe. A zrazu,   všetko je však ináč. Ahá, nachádzate sa v najlepšej  nemocnici na Slovensku v Nových Zámkoch, ako ste sa kdesi dočítali a preto ju poctil návštevou sám minister zdravotníctva… Ešteže tak…

So zdravotníctvom okrajovo súvisí aj fakt, že úradníci Európskej únie si polepšia na platoch najmenej o sedem percent. Aj pôvodne gynekologička a dnes opakovane komisárka pani Uršula. V jej prípade z 32 000 eur pribudne  naviac okolo 2 400 euráčikov. Určite to poteší. Aj jej kamaráta istého Volodymyra Oleksandroviča. Ten má istotu, že s takým príjmom sa neuteká preč.

Neradno bolo čítať správu na internete len o pár odsekov nižšie. U nás sú iné parametre. Matka ťažko chorého Dominika opisuje, ako sa rozhodlo, že synček už žiadnu pomoc nepotrebuje a opatrovateľský príspevok je fuč. Totiž, najprv požiadala o príspevok na auto, lebo dieťa nie je schopné cestovať autobusom. A pozorní úradníci jej jasne dali najavo, že nič nemala pýtať, lebo zrušili aj to, čo mala. Totiž, tých pár šupov opatrovateľského príspevku. Aby také chúďatká  Uršulky a iní komisári a úradníci v Bruseli mali tie svoje spomenuté prilepšenia. A ešte aj jeden členský  štát ušetrí, keď Dominik nebodaj… Radšej nepokračovať.

Ukazuje sa pravda pravdúca,  že v živote to už tak  chodí. Popri veselosti je aj smútok, šťastie sa strieda s nešťastím. Je nádej ? Verme, že áno. Inak by ten 17. november bol jeden veľký omyl. A čo novinári ?  Ukazuje sa,  žurnalistická obec vo väčšine  preferuje len povrchnosti, senzácie, ktoré sú chytľavé. A vlastne, možno práve takto mladí kolegovia a kolegyne robia záslužnú činnosť. Národ  sa naučí všetko o krvi, sexe, veď platí, že chlieb a hry,  ako ťažko žijú Geissenovci /však pán Sulík/, a dosiaľ aj tá komisárka a vyvolení v Bruseli,  a menej ich budú bolieť tie nešťastia, príkoria, či zlomyseľnosti a bezočivosti, korupcia a iné neduhy. …   Najskôr sa o nich ani nedozvedia.

Tak to má byť, tak je to správne, ako to povedal ten proletársky  veliteľ vo filme o čiernych barónoch podľa Švandrlíka.