milanjan7

Až do tejto chvíle som si dával veľký pozor a v blogoch sa vyhýbam akémukoľvek nadŕžaniu. Či už koalícii alebo opozícii, pravici alebo ľavici, a pod. Novinár alebo aj ten, čo iba občas píše, podľa môjho presvedčenia by nemal ťažiť z toho, že niekomu nadbieha, kamsi sa mu strká a opačne, nedá dýchať protistrane, s ktorou nesympatizuje alebo rovno ju neznáša.

O rodine Šimečkovcov som ešte nepísal. Viem iba toľko, že najmladší člen je predsedom progresívcov, donedávna podpredseda parlamentu, jeho dedo bol najprv zanietený komunista, keď ho z partaje vyhodili, stal sa disidentom. Čosi som počul o nadácii po ňom pomenovanej. Otec politika Martin M. Šimečka je novinár a spisovateľ. Hoci som sa desiatky rokov živil písaním, spisovateľské ambície som nikdy nemal, jednoducho na to nemám, ale tých, ktorí na to majú bunky, si veľmi vážim. Sú minimálne odo mňa na vyššom leveli.

A zrazu prišlo ohromenie a vytriezvenie z obdivu. Ak Martin M. je spisovateľ, hlboko ma sklamal. Napísať včera o premiérovi vlády Slovenskej republiky Robertovi Ficovi, citujem, že „Fico vidí len svoje postrelenie, tisíce Ukrajincov ho netrápia“, je podľa mňa v rozpore so zdravým rozumom. A dosť ohyzdné. Ak skoro každý spisovateľ sa štylizuje ako svedomie národa, čo chcel Šimečka st. implementovať do vedomia národa ? Asi, že je sebecké myslieť len na seba, na svoje brucho a ďalšie rozstrieľané orgány, keď niečo podobné sa sústavne deje v tisícoch prípadoch na Ukrajine ? A nielen tam ?

Držať sa tejto zvrátenej logiky by znamenalo, že každá vražda je vlastne šuviks, veď vo vojne sú tisíce a niekedy aj milióny usmrtení, takže, no a čo ? Páchateľ by sa mohol brániť, že dajte mi pokoj, pozrite sa do Iraku, Juhoslávie, Vietnamu, na Ukrajinu, na územie Ruska do Kurska, do pásma Gazy – a to by sa dalo donekonečna pokračovať.

Nepripadá to ako rozvrat myslenia ? A následok ? V reakciách čitateľov na Šimečkovo posolstvo Ficovi, ktorý myslí len na seba a vraj nie aj na tisíce Ukrajincov možno čítať, ako to ľudia preciťujú. Nenávisť a zloba. A opäť sa preslávila Tódová. V rozhovore so Šimečkom počas pobytu na Ukrajine možno čítať aj toto : „Počuješ výbuchy, strely ako dopadajú. Zdôrazňovali nám, že to strieľajú Ukrajinci“. A teraz nasleduje čosi, čo ťažko uveriť. „Keď človek počuje sirény, keď je na mieste, ktoré zasiahla ruská strela, a cítiť smrad spáleniny, ešte sa z toho dymí, ten kontrast je obrovský…“

Takže, ukrajinské strely voňajú ako konvalinky a ruské ? No otrasné. Smrad a spáleniny. Tá novinárska kolegyňa sa tuším volá Monika. Žiada sa poznamenať, Monika, Monika, zrejme si ešte nič poriadne nevoňala…

Trochu odbočím. V mladších časoch som dostal ako dar deviatku. Zbraňoví nadšenci vedia, že ide o „kanón“, ktorý zabije aj slona. Rýchle som sa tejto ťažkej „búchačky“ zbavil. Istý kamarát lekár mi neskôr vysvetľoval, aký strašný je mechanizmus prenikania projektilu uvedeného kalibru do ľudského tela, čo to urobí s mäsom, tkanivom, cievami a inými prekážkami, nehovoriac o šoku. Nebudem opisovať ďalšie podrobnosti, pri počúvaní mi bolo nevoľno.

Premiér Robert Fico nebol len „postrelený“ „deviatkou, podľa môjho názoru išlo o atentát na predsedu vlády a mýlia sa ctihodnosti na najvyššom súde, ak odmietajú uznať, že to bol teroristický skutok proti vláde, štátnemu zriadeniu. Právnické formulácie sú nám na figu, ak sa obchádza to podstatné. Veď usmrtením Fica by automaticky padla vláda. A to, že nedošlo k usmrteniu, bola len náhoda, chýbali milimetre, ani nie centimetre.

Ak Martin M. Šimečka tvrdí, že „Robert Fico vidí len svoje postrelenie“, by malo znamenať, že spisovateľ vidí do hlavy obete. No nevidí. Pokiaľ by si nedajbože skúsil „vcucnúť“ pár projektilov z deviatky do svojho tela, bolo by náležité, aby to „len postrelenie“ vnímal tak, ako každý normálny človek.

Či by si pri tom mrmlal, že je tam toho, veď inde každú minútu zomierajú desiatky, tisíce, ba aj státisíce a milióny ? Veď som iný ako ten egoista Fico…