milanjan7

Dosť pochybujem, že súčasná mladá generácia so slúchadlami na ušiach, mobilmi a perspektívou umelej inteligencie vôbec vie alebo aspoň čosi tuší o Svätoplukovi a jeho povestných prútoch. Podľa povesti staručký kráľ z čias Veľkej Moravy mal troch synov a názorne ich poučil, kedy budú neporaziteľní. Zväzok prútov nepolámali, po jednom to išlo hravo.

Tí synovia sa volali Mojmír, Svätopluk a Predslav. Ak by sme chceli analógiu preniesť z 10. storočia na dnešok, máme tiež troch „synov“. Teda Petra, Roberta a Andreja. Spoločného otca nemali, ale aj ich moc pochádza od kráľa – t. j. ľudu, ktorý ich poveril vládnuť na základe výsledkov demokratických volieb.

Možno by sme vedeli k posledne menovaným priradiť aj Matúša, Erika, aspoň dvoch Tomášov, Michala a Branislava, keď sa dovolá k Richardovi. Kvantitatívne by sme mali byť ako národ silnejší. Naopak, ten demokratický ľud to ešte poriadne neprecítil, ale Svätoplukovi je určite na zaplakanie.

Veď sa zamyslime. Včera bol pondelok, už bude len jeden a prehupneme sa do októbra. Nevieme ani to, čo nás čaká dnes v utorok, keď k jednému protagonistovi Robertovi prišli na pozvanie Michal s pobočníkmi a aj Milan, ktorý možno dobehol z Východu z omší v podaní sedemnástich biskupov, dvoch vikárov a najvyššieho Františka.

Čo z toho vzíde, nevedno, to ukáže najbližší čas.

Ak by sme hodnotili iba včerajší pondelok, dosiaľ vyššie všetci menovaní, od následníkov múdreho Svätopluka až po dnešok, mali by spolu pouvažovať o inom účele spomínaných prútov. Nie skúšať ich lámaním po jednom, ale či by neboli užitočnejšie po holom zadku a chrbátoch. Pravdaže, česť výnimkám, to platí vždy.

Ak si niekto teraz myslí, že preháňam a čo si to dovoľujem voči cteným zadkom, chrbátom a ich majiteľom, tu, hľa, je naporúdzi pár citátov. “ Podlo a zbabelo klamal v priamom prenose“. Či to ohúrenej verejnosti z obrazovky oznámil Erik alebo Andrej, je vlastne jedno, lebo neostalo to bez „patričnej“ reakcie. „Andrej spolu so svojou partiou vám chcú zobrať dôchodky“. A do kelu, toto ma zaujíma, že by naozaj ? Ak dokonca sa vydlážďuje cesta k moci progresívcom, čo je ďalšie „priateľské“ konštatovanie.

Keby to bol v manželstve, už lietajú najmenej stoličky a taniere. V lepšom prípade.

„Fico má urobiť poriadok“, akoby zúfalo volá Erik. Ten Erik, ktorý Fica opustil a prešiel do iného tábora. Teraz má robiť poriadky… Nie je na to trochu prineskoro?

A už len citát spoza oceánu. Od prezidenta, ktorý síce v Amerike už bol, ale až teraz ako hlava štátu. A čo nám odkázal ? Teda ani nie priamo nám, ale Andrejovi, ktorý sa zjavne núka na jeho uvoľnené predsednícke miesto. A nie sám. Ešte stále má za sebou aj Roberta ?

Vráťme sa k hlave štátu a k tomu, ako to on vidí spoza veľkej mláky. Nuž, pozoruhodne. Vraj ten neposlušný Andrej „nemá na udávanie tónu slovenskej politiky mandát“. Ejha, má to znamenať, že Andrej patrí kdesi do kúta ? Ak „strana, ktorú vedie, patrí k tým s najnižšími preferenciami a dôveryhodnosť samotného Andreja je jedna z najnižších“.

Tak a čože z toho všetkého vyplýva ? Posilnenie súdržnosti a jednoty vládnej moci ani náhodou. Možný rozpad vlády, ak to občas nepredvídateľnému Andrejovi „rupne“ a tentoraz nepôjde iba o zvalenie semaforu ? Alebo v takom prípade Robert má záchranný pás ? Aby sme sa nečudovali.

Teraz by sa patrilo povedať čosi múdre a úderné. Neviem. Stále mi chodia po rozume tie prúty…