milanjan7

Kedysi dávno to bol tuším František Dibarbora, jedna zo skutočných legiend nášho herectva, ktorý spieval, že :
rád mám mužných športov dej, preto chodím na hokej,
celým telom k mantinelom šiniem sa už o šiestej,
myseľ je zúrená, keď zaznie siréna,
hostia sa zmocňujú puku,
niekomu stískam ruku,
zdvihne sa tornádo, sudca je hovado…

… a ďalej sa už nepamätám. No nič, bolo to v podobnom duchu, trochu smiešne, sarkastické. Aj výchovné. Až na to označenie arbitra.

Ani v tých časoch sa hokej nehral v rukavičkách. Pamätám sa, že Kanaďania posielali na majstrovstvá sveta klubové celky. Kto si teraz spomenie na také Belleville Mc Farlands alebo iné druholigové „reprezentácie“ z krajiny javorového lista, ktoré nás vedeli vyprášiť. Až kým v USA a Kanade pochopili, že už aj my to vieme a museli zložiť repezentáciu, neskôr aj s profesionálmi.

Nehralo sa v rukavičkách… Našej hokejovej verejnosti a postihnutým hráčom s inkasovanými bodyčekmi od takého Dewsburyho sa dlho snívalo o tomto zlom mužovi s nevyberanými zákrokmi. A nešlo len o Kanaďanov a ich povestnej tvrdej hre. Aj Rusi mali obrov v obrane, spomeniem aspoň Ragulina, a svoje zakúsil napríklad aj Jozef Golonka. Ukázalo sa, že s ním a viacerými inými sa neskôr dalo priateliť. Však, Jožko ?

Ak teda som mal rád mužných športov dej, medzi ktoré patrí aj hokej, a naozaj nie som útlocitný, odpoviem na otázku, prečo už nemám rád tento zimný šport. Ak som spomenul Golonku, nikdy ho silnejší ruský hráč nezvalil na ľad a bez rukavíc tĺkol hlava nehlava. Ani opačne. Tvrdé zákroky áno, aj mantinely prašťali, ale že by sa niekto správal tak, že cieľom je doslova zlikvidovať súpera, zúrivo ho mlátiť holou päsťou do hlavy, to nebývalo, aj keď zámorské celky v tomto nemali čisté svedomie. Boli aj masové bitky, neskrývajme pravdu.

Už to vyzerá tak, že tí suroví bitkári na ľade by sa najradšej vrátili do doby kamennej, keď na počkanie bolo treba zabiť mamuta a potom s víťazným pokrikom schmatnúť ženu za vlasy a šup ho do jaskyne.

A čo rozhodcovia ? Totiž vtedy neboli, ale dnes sú. Nezaslúžili by si aj oni niekedy poriadny výprask ? Aby aj oni pocítili, aké to je, keď manželky kaličených hráčov vidia svojich „polobohov“ v ohrození života. Je smiešne a aj tragické, ako tí sudcovia nezainteresovane poskakujú okolo bijúcich sa hráčov. Keď nevedia, čo s tým, mali by zavolať kukláčov, aby zadržali zjavných páchateľov ohavných skutkov, aspoň aby ich umiestnili v cele policajného zadržania.

Ani futbal sa nehrá v rukavičkách, došlo aj k nahryznutiu ucha, ale bitie ležiaceho hráča do hlavy, až kým pomaly nezgegne, to nevídať. Aspoň zatiaľ. A rozhodcovia ? Spomínam si na vynikajúceho medzinárodného postranného rozhodcu MUDr. Slyška. Hoci postavou útly, vždy smelo vbehol medzi kohútov a často zabránil najhoršiemu.

Pokiaľ sa na štadiónoch v hokejových zápasoch bude uplatňovať úzus, že biť iného do hlavy až do úmoru, prípadne aj použiť ako zbraň hokejku, aby to viac bolelo, vlastne beztrestne možno, až kým nám niektorý hráč naozaj neumrie… A až potom sa začne uvažovať o naplnení skutkovej podstaty trestného činu ťažkého ublíženia na zdraví, prípadne pokusu o vraždu, nech si ten hokej nechajú. Ako toto totiž vplýva na mladú generáciu, ktorá si to ide vyskúšať na ulicu, radšej nehovoriť.

Čakajú nás od zajtra majstrovstvá sveta u susedov v Česku. Nikomu nič nevnucujem, ale z mojej strany bye, bye hokej. Aj keď nemám nič proti slušným ľuďom v každom športe. Len tá hlava, len tá hlava, povedal by major Terazky.

To radšej korida s toreadormi, ak sa niekde nevedia zbaviť tejto zvláštnej národnej tradície. Tam je jasné, o čo ide. A o čo ide v hokeji ?

Najmä však uprednostňujem tenis. Ešte som nevidel a nepočul, že hráč /a boli aj zurvalci/ by si trúfol mlátiť súpera svojou, prípadne aj jeho raketou.

Do hlavy…