milanjan7

A poznáte tento vtip? Aký je rozdiel medzi kňazom v spovedelnici, či v spovednici v kostole, a moderátorom politickej diskusie v televízii? Veľký. Spovedník /kňaz/ určite nepovie spovedajúcemu sa na konci vyznania hriechov, že dobre. Naopak, uloží príslušnú sankciu v podobe niekoľkých modlitieb.

A v televízii ? To už nie je pokračovanie vtipu, ale skôr smutné konštatovanie. Jeden z debatujúcich produkuje dlhočizný monológ, oponent nemá šancu ho zastaviť, len prevracia očami, prípadne zalamuje rukami, lebo v tom slovnom vodopáde je kopa klamstiev, výmyslov, poloprávd. A čo urobí moderátor ? Povie, že dobre. Žiadna modlitba, ale otázka oponentovi o niečom celkom inom. A to, čo zaznelo v monológu, sa tým stáva “ Svätým písmom“. Minimálne nezmazateľnou pamäťovou stopou u divákov.

Že by práve o to išlo ?

To je len jeden z trikov, ktorý dokonale ovládajú naši moderátori takmer bez výnimky v súkromných i verejnoprávnych médiách. Napríklad aj Kovačovič v nedeľnom markizáckom Na telo, keď tým producentom valiacej sa slovnej riavy bol opozičný poslanec Valášek. Chlap fyzicky útly, čo by ho aj slabý vánok odfúkol, ale držiaci sa pevne nohami na zemi, lepšie povedané ústami, ktoré nejde eliminovať. Francúzi takým ľuďom hovoria, že „ferme la bouche“, čítaj ferm la buš, po našom zavri ústa, niekedy majú na mysli aj papuľu.

Ide o to, že úroveň politických diskusií v našom mediálnom priestore akosi ide dole vodou. To niveau závisí od pozvaných účastníkov, od ich znalostí a aj charakterov, ale najmä od moderátorov. Veľmi častým slovným spojením, ktoré pomáha dostať sa z konopí alebo aspoň sa nadýchnuť, je že neskáčte mi do reči, prípadne v rozšírenej verziii, že ja som vám do reči neskákal.

Keď sme už spomenuli to posledné Na telo, priblížme aj účasť. Okrem Valáška tam sedel aj poslanec Raši. Ak nikomu z oboch zainteresovaných nechcete nadŕžať a je vám jedno, podobne ako pri športe, či hrá Slovan alebo Spartak, hlavne, že jedny dresy sú krajšie, všímate si najmä iné okolnosti. Ani nie, čo tí dvaja, kočírovaní šikovne alebo menej šikovne Kovačovičom hovoria, ale ako to hovoria, čí správne používajú reč tela, keby tam sedela žena, tak aj účes a ďalšie prednosti.

A vráťme sa k tomu skákaniu do reči. Deje sa čosi nepekné. Práve zo strany pracovníka televízie. Pripomína to istú pani riaditeľku základnej školy, kde siedmak, len tak z plezíru, do krvi zmlátil tretiaka. A čo napísala direktorka, aby si nepohnevala vplyvných rodičov toho staršieho žiaka ? Asi už tušíte. No, že sa pobili. Občas to robia aj policajti, aby si to zjednodušili. Pri Kovačovičovi bolo neprehliadnuteľné, že síce zjavne skákal do reči opozičný poslanec, ale poučoval oboch, že ak /si/ budú skákať, nebudú sa počuť.

Nech mi mladší kolega Kovačovič prepáči, že som si práve jeho vzal na paškál, lebo nie je sám, ktorému sa to mrví medzi prstami. Pravdaže, do hláv nikomu nevidieť a tak nie je jasné, či ide o cielený zámer alebo iba potuteľnosť, pejoratívne falošnosť alebo potmehúdstvo. Náš národ však disponuje zdravým rozumom a skôr alebo neskôr to odhalí. Svoje o tom vie pani Dibáková, ktorá si už vyslúžila predĺžené Veľkonočné sviatky.

Niečo by sa s tým malo robiť. Ak nám televízie budú stále vnucovať tie nedeľné poludňajšie „zábavy“ často zaručujúče sklony k žalúdočným vredom, aspoň nech to má slušné grády. Nech moderátori a moderátorky s politikmi tancujú zo všetkých síl, nech je aj telo naozaj na tele, ale nech predtým neponatierajú podlahu lepkavým medom.

Lebo aj oni či ony môžu skončiť hore nohami.

Ak nejde dokonca o čosi viac, t. j. o kýmsi riadenú a koordinovanú informačnú vojnu.