milanjan7

Pred rokmi sa stala nasledovná bizarná situácia : Mladý privatizér a tunelár, neskôr v inej veci právoplatne odsúdený výtržník a dnes advokát, stretol na spoločnom dvore svojho oveľa staršieho suseda, ktorý v privatizačnom boji ostal na vedľajšej koľaji. Mimochodom, nešlo o maličkosť, ale miliardový podnik.

A čo sa z toho vyvŕbilo ? Po slovnej výmene ten mladší zvyšoval agresivitu a bolo jasné, kto sa stane víťazom začínajúceho fyzického vyvrcholenia. Lenže, starší nelenil a chytil svojho zdatnejšieho súpera za niečo, čo sa ukázalo ako jeho slabina. Neuhádli ste, bol to nos. A držal a držal…

Toto sa ukázalo ako nečakaný, ale rozhodujúci novátorský prístup. Kohúti to vzdali. Lenže, aká bola dohra ? Obaja utekali na políciu a oznámili svoju verziu udalosti. Ten starší to popísal pravdivo, priznal aj nos, ten mladší rafinovane. Do protokolu zrejme po konzultáciách s rodinnou radou /mobily už fungovali/ uviedol, že bol nečakane a zákerne napadnutý starším susedom, ten ho po urážkach sácal, kopal, opľúval. Aj nos zabolel.

A kto to videl ? Ten starší si žiadnych svedkov nevšimol, ale mladší veru áno. Spomínanú akciu vraj s hrôzou sledoval z balkóna otec, brat, sestra, matka, frajerka a ešte aj teta, ktorá bola na návšteve. Už na prvý pohľad to bola skalopevná dôkazná situácia a policajti nemali problém rozhodnúť. Neposúdili to ako trestný čin, ale vec postúpili na priestupkové konanie. Orgán rozhodol, že vinník udalosti musí uhradiť finančný trest, tuším to bolo päťsto korún.

Ten, kto nemal svedkov, hanebne prehral. Zjavne nepoškodený súperov nos síce v danej chvíli odvrátil možný világoš, ale ešte dlho sa mu pripomínal. V podobne dlhého nosa od víťaza. Vždy, keď sa stretli. A s pasiou.

Keď teraz prejdem na dnešnú rozhlasovú reláciu Sobotné dialógy s pokusom o istý druh analógie, už vopred sa ospravedlňujem, lebo bez jasného označenia slušného a menej slušného účastníka dialógu pod taktovkou redaktorky Vargovej to nebude ono. Uvedenú klasifikáciu nech si urobí sám rozhlasový a televízny divák.

Ale predsa. Nie som si istý, ako si to všetko vie vyhodnotiť /a nielen v tomto konkrétnom prípade/ rozhlasový a televízny recipient. Skôr sa mi zdá, že na body vyhrá ten, kto doslova chŕli vety za vetami, často nezmysly a polopravdy, kto hovorí hlasnejšie, kto sa nedá zastaviť a ani redaktorka si netrúfa pribrzdiť agresívnejšieho spolubesedníka. Slovom, s fanfárami a dobrým pocitom odíde domov ten neslušnejší. Povedal by som, že takto to vyzerá takmer vo všetkých politických debatách. Malou výnimkou možno je Král na ťahu, ale uvidíme, ešte prídu horúce chvíle.

Aké je z toho poučenie ?

Vo verejných debatách navrhujem nepustiť politika k mikrofónu a pred kamery, ak vopred nepodpíše záväzok, že si bude ctiť a vážiť debatujúceho súpera, neurážať osobnými a podpásovými úletmi, rešpektovať moderátora, neskákať do reči, a pod. Inak, mikrofón sa vypne.

A ďalej, aby sa nestalo, ako toť naposledy, inak šikovnej redaktorke Anke Vargovej, že bez mihnutia oka a inej adekvátnej reakcie počúva politika, ktorý s prepáčením, vytrvalo hovoril a hovoril a, najmenej päť minút, žiaľ, aj výmysly, polopravdy, sem-tam klamstvá, dokonca aj urážky na adresu inak vyššie postaveného spolubesedníka.

A čo na to redaktorka – Anka ? Keď konečne skončil, uzavrela to, že vraj dobre. Ak to toto „dobre“ malo byť potvrdenie hovoreného autoritatívnou inštitúciou, ako je spojený rozhlas a televízia, ďakujem pekne. Navyše, keď reprezentantka Anka neposkytla možnosť tomu druhému, zjavne slušnejšiemu, sa brániť, ale prešla na úplne inú tému.

Aby to všetko napokon nebol všeobecný návod na dlhé nosy…