milanjan7

Začnem napohľad od veci. Spomínam si na súdny spor spred dvadsiatich rokov, dodnes neskončený, v ktorom zjavne unavený levický sudca zapisoval úplne všetko.

Právny zástupca žalovaného /dnes advokát/ podnikateľa z Nových Zámkov, inak aj právoplatne odsúdený syn, s literárnymi vlohmi, vytrvalo hovoril dopoludnia i popoludní, a potom aj na druhý deň. Išlo o to, či novinári ohovárali jeho otca, ktorý sa dodnes nezbavil podozrenia, že zašantročil miliardový podnik.

Približne v tom istom čase v Rakúsku sa rozhodovalo o tom, či vtedy desaťročná dievčina, ktorej vo Viedni zomrela mama, zjednodušene povedané, ostane naveky v susednom štáte, hoci je slovenskou občiankou a na Slovensku má po mame značný majetok. Bola to pozoruhodná sága s účasťou prešibaného Albánca ako biologického otca s dlhom na výživnom okolo 20 tisíc eur, nešťastných starých rodičov z Palárikova. A, chvalabohu, aj novinárov a nášho generálneho konzula SR v o Viedni p. Ilčíka. Výdatne pomohli. Vyhrali sme.

Čo bolo na veci pozoruhodné ? Kým u nás na súdoch sa často, s prepáčením, tára a sudcovia, česť výnimkám, hrajú túto hru s naťahovaním času na roky, vo Viedni sudca Koplinger /to meno si dobre pamätám/, dôrazne trval na tom, že keď účastník konania niečo povie, treba to dokázať. Inak je to naozaj len táranina. A išlo sa ako po masle.

Najjednoduchší príklad – ak žalobca povie, že strom je zelený a žalovaný, že žltý, bez jasného dôkazu jedného či druhého, to sudca „neberie“. V Rakúsku. U nás sa súdi 74-ročná dcéra s 96-ročnou matkou o tom, či v dome, kde stará pani býva už 70 rokov, dožije svoje dni alebo sa tam bude podnikať. Vo sfére pohrebníctva…

A čo tá dcéra ? Na tom istom súde má dcéru sudkyňu a zaťa sudcu. Mala by byť aspoň trošku právne podkutá. Možno aj je. Prečo tajiť ? Ide o Okresný súd Nové Zámky. A na pojednávaniach rozpráva aj o SNP, čo pri všetkej úcte k tejto dejinnej udalosti je to celkom od veci. Spis je hrubší ako ten po vlakovej nehode. A má už vyše sedem rokov. O pár dní, 12. septembra, po rozhodnutí Krajského súdu Nitra, sa začína odznova. Kto neverí, nech si overí aj s dôkazom. Ide o č. 18C/31/2021. Ten rok nie je preklep. Ono sa to začalo už v roku 2017.

Čo sa tým chce povedať ? To, čo sa deje na súdoch roky rokúce, sa utešene rozvíja aj v politike. Tlačovka strieda tlačovku a ak divák pozorne sleduje, čo sa tam hovorí, zisťuje už pri prvej vete, že napr. predseda SAS /ospravedlňujem sa, nepoznám jeho pôvodné povolanie/niečo povie a chýba tomu dôkaz.

Príklad ? S vážnou tvárou hovorí, že koalícia nechce, aby Slovensko bola bezpečná krajina. To si pán Grohling iba myslí, lebo to radi počúvajú jeho voliči alebo to má podložené nespochybniteľným dôkazom? Ono je to problém, či niekto niečo chce alebo nechce. Ktovie, aký vzťah má p. opozičný predseda k ženám, ale nemal by sa spoliehať, kedy žena chce alebo nechce. V istom prípade by to nebol iba priestupok.

Preboha, treba sa spamätať. Tá lavína tlačoviek, ktorou nás obšťastňujú ľudia s dobrou „hubou“, zjavne ide od veci. Aj teraz pri ministrovi Suskovi. Ak sa v reťazcoch kradne, bude sa kradnúť, či minister bude taký alebo onaký. Poznám konkrétny prípad, že dôchodca si odtrhol hrozno zo strapca, chytili ho a z reťazca odišiel s reťazou, obrazne povedané. A bolo to za ministerky Kolíkovej. Nech si to reťazce a iné obchody lepšie strážia, veď majú na každom kroku kamery, esbeeskárov.

Takže, ešte raz. Netárajme. Spomenul som Grohlinga, pravdaže, nie je výnimkou. Poučme sa napr. od takého Chmelára, čo veta, to dôkaz. Inak je to všetko nanič.

Na súdoch i v politike.