Podaktorí očití svedkovia kedysi dávno po návrate z Moskvy pobavene informovali o tom, čo síce vyzeralo smiešne, ale týkalo sa vážnej veci. Obrovské plagáty na každom kroku propagovali a avizovali premiéru Shakespearovej hry vo Veľkom divadle. Veľmi propagovať nemuseli, veď lístky do tohto divadelného chrámu vždy boli vypredané. Ibaže, názov hry bol Veľa kriku pre nič. Lenže, o týždeň sa mal začať ktorýsi zjazd sovietskych komunistov. Ktovie prečo plagáty zrazu zmizli a nahradili ich iné so zmeneným názvom hry Veľká láska. Shakespeare už nemohol protestovať a bolo jasné, o čo išlo.
Možno sa to bude zdať niekomu pritiahnuté za vlasy, keď sa zľahka prenesieme domov a do dnešných čias. Veľký krik ako expresívny výraz sa stal spoločenským fenoménom. Asi nadlho to bude spojené s istým študentom na hranici dospelého veku, ktorému by do zabudnutia zapadlo jeho kriedové extempore o premiérovi štátu, keby mu asi niekto nepošepol, ako k tomu pridať mínu. Inak povedané, veľký krik s plných pľúc, za aký by sa nehanbili ani štyri trhovkyne v spore o kaleráb. Krik o tom, ako „ich“ treba naučiť sa báť a vzápätí aj oznámenie poznanie, že už sa boja. Odznelo to zo slávnostnej tribúny na počesť 17. novembra.
Dalo by sa to hodnotiť tak, že počinom hrdinského študenta nešlo o nič viac ako o zbytočný veľký krik pre nič ? Možno, lebo po sotva dvoch týždňoch si už málokto na to spomenie. Lenže, veľký krik ostáva mocnou zbraňou alebo aspoň snahou urobiť z toho zbraň, aj naďalej. Nič v zlom voči progresívnej poslankyni za progresívcov, keď v televíznej besede sa usilovala doslova prekričať, skoro až prejačať súpera. Je to jej spôsob politického boja ? Podľa vzoru svojho predsedu, ktorý podpredsedu parlamentu v inej besede pred kamerami hrozivo a „demokraticky“ okríkol, že buďte ticho !
Škoda, že si nemôžeme brať príklad z totalitnej Moskvy, kde to vyriešili geniálne. Namiesto veľkého kriku veľká láska. Opäť nič v zlom voči nemenovanej poslankyni, ale ťažko predpokladať, že medzi ňou a nemenovaným ministrom by dakedy vypukla veľká láska.
Ale vážnejšie. ľudia pomaly prestávajú sledovať televízne besedy. Nie kvôli vychladnutej nedeľnej polievke, lebo marazmus sa deje aj počas iných dní. Stáva sa pravidlom, že víťazia tí, ktorí viac kričia. Čo tam po argumentoch a zdravom rozume. Keď sa ku kriku pridá aj vytrvalé opakovanie, že klamete, nemáte pravdu, niekto uverí. Ak toto má byť „ono“, mám na zreteli skupinu študentov na námestiach dávno v Novembri, treba byť na pochybách, že ani vtedy to všetko nebolo s kostolným poriadkom a dnes by už nikto nenahovoril, že je správne kričať To je ono.
Takže ako ďalej ? Radšej veľký krik ako veľkú lásku ? A nebudete to večná hanba ?


Celá debata | RSS tejto debaty