milanjan7

Ak naša pani exprezidentka rozdáva rozumy na Stanford University, určite zaujme údaj, koľko stojí školné v tomto síce renomovanom zariadení, ale nie celkom najšpičkovejšom. Ročne. Vychádzajúc z našich „prízemnejších“ pomerov, vlasy dupkom stávajú. Je to nemenej ako 50 tisíc dolárov ! 

A keby si nejaký zlomyselník myslel, že uvedené údaje sa mi prisnili, pripájam zdroj – QS Word University Ranking/2021.

A to ešte treba prirátať  cestovné, stravu,  učebné pomôcky, mimoškolské aktivity, ubytovanie, a pod. Koľko rokov študujú lekári u nás a tam ? Tiež šesť rokov ? Nič sa nedá mechanicky porovnávať, ale už pri použití malej násobilky je jasné, prečo Stanford si môže dovoliť honorovať určite nie lacnú bývalú prezidentku a ak študent  lekár, podobne ako právnik, čo za oceánom sú asi najoceňovanejšie profesie, si to zaplatí, potom  aj nárokuje. Inak by sa to nevyplatilo.

Vráťme sa k tým našim „prízemnejším“ pomerom. Autor týchto riadkov nedisponuje presnými štatistikami, ale rodina medika vynaloží na svojho potomka počas šiestich rokov pár desaťtisíc eur. Nič nie je zadarmo a ani námaha, ako sme to videli vo filmovej sérii o básnikoch. Trochu rátajme. Keby šesť rokov trvajúce štúdium medika stálo maximum povedzme 30 tisíc eur, čo je údaj, ktorý som kdesi zachytil, za aké obdobie by sa táto počiatočná investícia vrátila ? Pri priemernom príjme okolo tri až štyritisíc eur  mesačne / nech mi prepáčia všetci, ktorým krivdím, podceňujem, alebo preceňujem/, tie náklady na štúdium sa vrátia – za rok ? Úžasné !

Naozaj to je tak alebo v niečom zlyhala kalkulačka ? Vyššie som spomenul právnikov. Tých amerických. Spomínam si na našich juristov. Ako sme v duchu  a tíško závideli sudcom, ktorí na začiatku zamatových čias odrazu začali byť kráľovsky platení. Vraj preto, aby  ich nelákala korupcia. Máš ho vidieť…Nech prepáči tá  určite poctivejšia   väčšina. My ostatní pri priemerných dvoj-trojtisícových korunových platoch by sme si to štúdium neodrábali rok, ale desiatky rokov. Vlastne pardon, to štúdium bolo zadarmo.

A už sme v nejakom diabolskom kruhu. Ak vtedy súdruhovia lekári a súdruhovia právnici ani len vo sne nemali únikové myšlienky o  výpovediach a nik nepočul výraz „nútená práca“, bolo to len inou  dobou ? Ak som bol lekár, mal som sa lepšie, aj keď som nebral úplatky.  Ak môj otec bol v roku 1960 železničiar a  bral 1200 korún, čo je na porovnanie /viem, hlúpe a nepresné/ 40 eur, ak bol otec družstevník a platili ho jednotkami /mladí ľudia o takom čude asi nič nepočuli, nech si to vygúglia/, čo bolo ešte menej ako tá štyridsiatka v eurách, žilo sa, jedlo sa, stavalo sa, budovalo – aby sa tí dnešní mladí mali lepšie. Budovalo – a nie „kŕálikárny“, ako to posmešne označil jeden pozoruhodný klasik, ale byty, ktoré sa prideľovali  za 20 tisíc korún, čo je cca 700 eur /aby sa v demokratickejšom období speňažovali /stále tie isté kŕálikárny/, aj za 300 tisíc eur.

To sme sa však dostali ďaleko od lekárskej témy, hoci všetko so všetkým súvisí. Takže, naozaj nám odídu lekári ?  A majú istotu, že keď si to rozmyslia a budú sa chcieť vrátiť, nájdu otvorené dvere ?  A naozaj nejde iba o obyčajné vydieranie ? Vy nás potrebujete, tak vás zatlačíme do kúta, lebo zdravie nik nemá vyárendované ? Nejaká solidarita a primeranosť mozností štátu? Čo to je ? Dokedy sa dá ustupovať ? Keby došlo k najhoršiemu a ľudia začnú zomierať, dá si istú slabosť vláda za klobúk,  lebo čoraz viac to národ vidí práve takto ? Škoda, že nemáme primára Sovu. Ten vysoko dvíhal lekársky majestát. Len aby to nepadlo až na dno.

A nerobí  si už niekto premúdrelý žarty z tohto národa ?