V USA sú populárne voľby pred voľbami. Hovoria im aj predčasné. Odvolilo už vyše päť miliónov voličov, ktorým sa nechcelo čakať do 5. novembra, kedy sa v prezidentských voľbách už pôjde naostro.
V hľadáčiku pozornosti je najmä štát Pensylvánia, kde všetkých 19 voliteľov lákajú do svojho košiara obaja kandidáti. Ocitnú sa len v jednom a to môže patriť medzi najrozhodujúcejšie faktory, aj keď celkové víťazstvo to nezaručuje.
Takže, Kamala alebo Donald. Alebo Trump a Harrisová. Dáma sa prezentuje stále akoby otvorenou pusou s výraznými zubami, jej súper je zamyslenejší. Čo si kto z nich naozaj myslí, nevedno. Keď Trump hovorí už dlhší čas, že zastaví vojnu na Ukrajine, čo by malo byť nám z hľadiska zemepisnej blízkosti sympatickejšie, Harrisová pochádza z Bidenovej ekipy a preto ťažko očakávať v prípade jej úspechu zásadnú zmenu. Ale, ktohovie.
Ešte máme čas mudrovať, mám na mysli novinárov, politických pozorovateľov, politológov. Voľby nevoľby, veď ono sa to nejak vyvŕbí, ale svet je taký, akým je a rozhodne nie ružovým sadom. Vedeli to pred pár dňami aj šéfovia CIA, ich britskí kolegovia a ďalší spojenci. Sadli si, pouvažovali a vydali vyhlásenie, ktoré treba brať s plnou vážnosťou. Nie celkom, ale trochu to zapadlo v každodennej spŕške najrozličnejších udalostí. Totiž, že vládne od konca studenej vojny „nevídaný stav“. O chaose, nenávisti, nevraživosti a ďalších negatívnych prejavoch, čo nás na planéte Zem sprevádza na každom kroku, roznecovaní plameňov vedia aj novinári. Aj v Amerike. Ak tam budú pokračovať v rozdávaní zbraní každému, asi sa z toho nevyhrabú. Okrem iného.
Časy studenej vojny… Bolo to horšie alebo menej zlé ako teraz ? Dve veľmoci a vojenské bloky nimi reprezentované jednoducho žili v atmosfére vzájomného odstrašovania. A rovnováhy. Vy zničíte nás, my zničíme vás. A punktum. Vedel to aj mysliteľ Václav Havel, keď tvrdil, že keď skončí Varšavská zmluva, zanikne aj NATO. „Sekol sa“. Varšavská zmluva odišla do zabudnutia, Gorbačov niečomu uveril a rozpadol sa aj Sojuz nerušimyj.
A predsa vtedy, počas studenej vojny, sme žili pocitmi, aj keď s veľkými obavami, že nič sa nemôže stať. Veď kto si želá zhorieť v atómovej vojne ? Platilo určité status quo. Rusi museli odísť aj s raketami z Kuby, USA sa trochu stiahlo z Turecka. Gorby, ktorému neskôr udelili Nobelovu cenu za mier, uveril gentlemanskej dohode, že NATO sa nebude rozširovať a približovať k hraniciam vtedy ZSSR a dnes Ruska. Máš ho vidieť, škoda reči.
Na Putina, či Kamalu, Donalda a iných svetových vodcov nemáme dosah. Ani na Zelenského, ktorý sa hotuje predložiť plán víťazstva. Možno to chce načasovať k voľbám v USA? Ťažko uveriť, že obom kandidátom nedochádza, že s jadrovou veľmocou sa len tak nevyhráva a v inej situácii sa o tom presvedčil aj Napoleon. Skončil v azyle na ostrove Svätej Heleny. Aj Zelenský chce dobyť Moskvu ?
Poďme od týchto trpkých úvah k nám domov. Nepripadá mnohým ľuďom, že malému štátiku alebo menšej krajine by svedčalo viac pokory ?
Bez podceňovania. Ak žijeme v spoločenstve nazývanom štát, trvajme na prísnom poriadku. Od maličkostí až po veľké veci. A na to je vláda, aj opozícia. Tí prví nech vládnu, tí druhí nech strpia aj trochu okresania tej tzv. demokracie, ak sa odkláňa na stranu anarchie a taktiky čím horšie tým lepšie.
Malicherností a žabomyších vojen je viac ako dosť. Aby sme neskončili na posmech. Tak ako tí legendárni dvaja pltníci, keď so znepokojením prijali správu, že ich slovenská vlasť vyhlásila vojnu istej veľmoci. Zareagovali hrdinsky a prezieravo. Vraj, či sa majú vrátiť domov alebo treba napadnúť tie /škaredé slovo/ zboku…
Asi tak.
Celá debata | RSS tejto debaty