milanjan7

Ihneď po prijatí uznesenia Národnej rady SR k atentátu na premiéra Roberta Fica sa popri opatrnom nadšení objavili aj spochybňujúce hodnotenia. Vraj, opozícia sa zľakla a preto naskočila na vlak, ktorý by mohla definitívne zmeškať.

Dôležitejšie je, ako ďalej a už na druhý deň, na dnešnom rokovaní parlamentu, aj tí, čo mali ilúzie vyplývajúce z túžby po pokoji, sa mohli presvedčiť o smutnej realite. Tá studňa, do ktorej sme spadli, je asi oveľa hlbšia ako sa zdalo. Hoci, nie je všetko stratené.

Od rána sa hovorí o RTVS a navrhovaných zmenách. Dalo sa očakávať, že opozícia neustúpi a bude pokračovať v tvrdom odpore. Či prípadne obštrukciami až tak veľmi, ako sa jej darilo pri trestnej novelizácii a špeciálnej prokuratúre, to sa ešte uvidí.

Ako občan sa na to chcem pozrieť jednoduchším pohľadom. Náš ctený a dobre platený poslanecký zbor prirovnám k manželstvu a rodine. Ak manžel alebo manželka skĺzne do „krvavého“ a nemilosrdného boja, bez štipky pochopenia toho druhého, s rafinovanými intrigami, od začiatku až po súd aj praním tej najšpinavejšej bielizne na verejnosti a a dokonca aj ignorovaním vystrašených očičiek ich detí, so spolužitím je zrejme amen.

Nuž, čo ? Bude rozvod a hotovo. Lenže, čo ďalej so spoločnosťou, ktorá sa nemôže len tak zľahka rozísť a nájsť si iných, lepších, často takých istých ? Štát nie je gombička a ak sa v manželstve hovorí o zauchách či iných maléroch, v štáte sa môže a niekedy aj musí vravieť o vlastizrade, ba dokonca aj o pokuse o štátny prevrat – a to už prestávajú všetky žarty.

Nepripadá niekomu, že dianie v parlamentných laviciach dosiaľ bolo procesom, ktorý môže vyústiť do beznádeje ? Keď poslanec so silným hlasom obviňuje koalíciu, že je zbabelá a má strach, že ideme /bez upresnenia, kto/zrušiť európsku úniu a iného poslanca upozorní, že „bliaka“, čo je len výňatok z ešte neslušnejšieho slovníka, žije ešte nádej na nejaké zmierovanie, aj keď tragická handlovská udalosť si to priam bytostne žiada ?

Odbehnem na chvíľu do mimoparlamentných priestorov. Ak je pravda, že to ďalšie povedala v minulosti úspešná herečka, nejaká Magda, vraj čo Fico, bola na kúpalisku, či kde a dobre videla a počula, že ľuďom je Fico ganz egal, že im to je všetko ľahostajné, že sa smejú, deti výskajú, nuž, tu už končí zdravý rozum a nastupuje neľudskosť. Hus je múdrejšia.

A predsa, ak toto dnešné hlasovo exponované vystúpenie poslanca Pročka /len to som dokázal počúvať/ niekomu pripomína návrat k starým časom pred atentátom, rád by som vzal poslanca tuším z Haliče alebo Haliča /prepáčte/, na milosť. Nie je všetko také šedivé ako sa zdá. Popri štátnických vyjadreniach zazneli z jeho úst, a bude to naveky aj v parlamentných protokoloch, výroky svedčiace, že „Jožko“ je človek z mäsa a kostí. Že je jedným z nás, aj keď teraz privysoko, aby sme sa mohli porovnávať.

Čo mám na zreteli ? Nuž, Anežku. Ústavná činiteľka to asi nebude, lebo k tejto zatiaľ tajomnej osôbke ženského pohlavia smerovala Pročkova výzva od mikrofónu, že dones mi vodu. Doniesla. S prísľubom v kešeni, že Boh jej to vráti. A následne, keď zrejme celá koalícia nerozumela, čo básnik Pročko chce povedať, vraj vysvetlím po napití.

Nie je to až také smiešne, ako si niekto myslí. Pročko rýchlo prešiel k vážnejšej téme, čo sú nepochybne peniaze. Údajne, ak Ferko Mikoško by mu dal po eure za každé ich stretnutie, „bol by som boháč“. Z toho vyplýva, že poslanec ešte boháčom nie je. A to je dôležitá informácia. Ak je úprimná.

A tá RTVS ?

Škoda, že dnes mi nezvýši čas na sledovanie celej bohatej diskusie o tom, čo si reprezentanti národa a národností žijúcich na Slovensku myslia, či inštitúciu symbolizovanú vysokánskou budovou, vraj tesne pred spadnutím, treba nechať ako je alebo sa vrátiť k stavu, keď bola taká, ako má byť, t. j. znova rozdelená.

Na záver len toto : Istý priateľ mi opisoval malér, ktorý sa len osudovou zhodou okolností, presnejšie revolúciou, neskončil veľmi zle. Týždeň pred novembrovými udalosťami v novembri 1989 ho prijali za odborného poradu predsedu Viliama Šalgoviča. Už pri prvom sedení u tohto potentáta, ktorý onedlho potom spáchal samovraždu, ho šokoval. Vyšlo z neho, že socializmus je sociálny experiment. Za menšie veci sa vyhadzovalo zo strany a v 50-tych rokoch „odmenou“ bol Jáchymov.

Čo tým chcem povedať ? Podľa Wikipédie, sociálny experiment je metóda psychologického alebo sociologického výskumu, ktorá sleduje reakcie ľudí na určité situácie alebo udalosti. Experiment závisí od konkrétneho sociálneho prístupu, kde hlavným zdrojom informácií je uhol pohľadu a vedomosti účastníkov.

Takže, uhol pohľadu a vedomosti účastníkov… Dnes smelo tvrdím, že ten socializmus bol naozaj experimentom, skôr nie dobrým, ale horším, lebo ľudia sú nenapraviteľní a zopsujú, aj keby išlo o zlatý socializmus. A pokračujem, dnešný kapitalizmus je ešte horším experimentom, pričom sa opieram aj o poznanie svätého pápeža Jána Pavla II.

A už len dovetok – ak niečo Boh vráti Anežke podľa prísľubu ústavného činiteľa, nám všetkým to možno zráta. Ak prestaneme byť ľuďmi, žičlivými, vážiacimi si jeden druhého, síce so skupinovými záujmami, ale s rešpektovaním demokratických pravidiel a poriadku.

Alebo jednoduchšie povedané, ak zvíťazia debili, ktorí síce majú ťažkú konkurenciu, lebo debilov je veľa, ale ak sa naučia aspoň plynule „kvákať“, stále bude dosť tých, ktorí ich budú počúvať.

P. S. Tá myšlienka o debiloch nie je moja.