milanjan7

Na Silvestra to môže byť ako na maškarnom bále, keď v maskách si možno vystreliť zo šéfa a dokonca aj z manželky a manžela. Aj na blogu sa to dá. Ak v iný deň by sa to niekoho dotklo a uvažoval by, či nejde o útok na štátny orgán, s pohárom sektu v rukách sa asi len zasmeje.

Ak sa v nasledujúcich riadkoch zamyslíme, či pri hľadaní miliárd pri konsolidácii by sa nedalo trochu pozametať so ctihodnou justíciou, je to len vec náhody, lebo rovnako by sa dalo písať aj o lekároch a iných profesiách. Dnes naivita, o sto rokov možno samozrejmosť. Myšlienka o čiastočnom alebo úplnom zrušení sudcov, advokátov, čo vyzerá na Nobelovu cenu, veru áno, pri hlbšom ponorení do témy vyplávajú argumenty proti. A preto sa sudcovia nemusia v dohľadnom čase báť, čo s nimi. Ak však teraz umelá inteligencia dokáže v okamžiku vykúzliť bezchybný žalobný návrh, súdne uznesenie – a prečo nie aj rozsudok ?

Poďme teda k meritu veci. Štát hľadá miliardy. Najdrahšia položka? Nie zbrane, nie dotácie – spor o pravdu a spravodlivosť. Justícia ako systém, kde spor trvá roky, niekedy aj dvadsať rokov, výsledok nikdy nie je istý, zodpovednosť značne rozptýlená a účet vždy zaplatí občan. Otázka na Silvestra – ak dokáže umelá inteligencia poraziť majstra sveta v šachu, písať obsahy súdnych káuz lepšou štylistikou než súdny úradník a pamätať si celé právo, prečo by nemohla rozhodovať aj spory? Aké sú polovážne argumenty ? Použiteľné ironicky, ale bolestivo presne – rýchlosť , lebo umelá inteligencia nepotrebuje odročiť pojednávanie, lebo ctihodnosť ide na školenie, PN-ku alebo do dôchodku. Pamäť – žiadne také tvrdenie, že súd sa s touto judikatúrou nestotožňuje, lebo ju prehliadol. Rovnosť, keď sa nerozlišuje medzi našimi ľuďmi a tými druhými. A napokon cena. Jeden server namiesto platov /sudcov, nie úradníkov/, stovák budov, áut, asistentov a spisov na chodbe. Bonmot zemanovského typu – umelá inteligencia by aspoň mala výhovorku, že nemá svedomie. Horšie je, keď ho nemá prirodzená.

Poďme však aj na argumenty proti. A je ich dosť. Spravodlivosť nie je len algoritmus. Je to aj empatia, pochopenie kontextu, ľudská skúsenosť. Vedel už niekto naprogramovať spravodlivosť? A koho hodnoty sa do kódu dostanú ako „norma“? A ešte aj zodpovednosť – koho budete žalovať za nespravodlivý rozsudok? Vývojára? Štát? Či nejaký server ? Aj tu sa núka bonmot: „Sudcu možno kritizovať, odvolať, disciplinárne stíhať. Algoritmus môžete nanajvýš vypnúť“.

Silvestrujúceho čitateľa ešte len na začiatku sektovania možno trochu bodne jemná satira na slovenské pomery. Umelá inteligencia by nepoznala pojem odročovania na neurčito. Ako sa už uviedlo, nevedela by, kto je „náš človek“. A paradoxne by sa možno prvýkrát v dejinách justície dalo hovoriť o predvídateľnosti rozhodnutí. Jedným dychom však treba povedať, či nehrozí, že ak by sme do umelej inteligencie nahrali slovenskú justičnú prax, nestala by sa hlúpejšou ?

Poďme k pointe. Nie je apokalyptická, skôr elegantná. Možno raz umelá inteligencia nahradí sudcov. Čo keď skôr nastaví zrkadlo tým, ktorí sa nimi nazývajú už dnes ? Alebo alternatíva -nie je otázkou, či umelá inteligencia raz bude rozhodovať spory. Otázkou je, či dovtedy justícia stihne presvedčiť občanov, že je lepšia než stroj. A veselo – vážne – s nádejou. Umelá inteligencia ako asistent sudcu – áno. Ako sudca bez človeka – zatiaľ nie. Ale, ako meradlo kvality ľudskej spravodlivosti – už dnes.

Nuž čo. Poďme radšej silvestrovať, kým sa úplne nezamotáme…