Ten titulok nemám z vlastnej hlavy a ani si neviem spomenúť, kto je jeho autorom. To nie je podstatné. Ako uvediem ďalej, čosi veľmi vystihuje.
Aj tohtoročný Sviatok zosnulých, keď sú plné cintoríny živých, aby si spomenuli na predkov, príbuzných, známych alebo aj celkom neznámych, nie je len spomienkou – je zrkadlom, v ktorom sa ľudstvo vidí také, aké v skutočnosti je. V tichu cintorínov a pri svetle sviec sa dotýkame hranice medzi časom a večnosťou. Práve tam si uvedomujeme, že to, čo nazývame „večnosť“, nezačína sa po smrti – rodí sa dnes, v každom našom skutku, slove a rozhodnutí. Aj keď ide o prevažne cirkevný sviatok, religiozita nie je na prvom mieste. Vieme sa stretnúť všetci. Lebo sa nás to všetkých týka. To prichádzanie na svet aj odchádzanie z neho. Nech kolegovia zo Slovenskej asociácie novinárov /SAN/, pre ktorých toto predovšetkým toto píšem, odpustia, že trochu sa ponorím do osobnej spomienky. Práve dnes, 2. novembra, uplynul rok od odchodu 96-ročnej matky. Ako ten čas rýchlo plynie, ešteže pamäť bledne pomalšie.
Dajme to do širšieho kontextu. Je dôležité, ak človek, ktorý chápe pominuteľnosť, prestáva byť dravcom. Vníma, že všetko, čo ničí – zem, vodu, pravdu či dôveru – ničí aj vlastnú budúcnosť. A naopak, všetko, čo zachová, presahuje jeho život a stáva sa súčasťou tej tichej večnosti, ktorá rastie z každého dobrého činu. Dnešný svet, zmietaný vojnami, klamstvami a bezbrehým egoizmom, akoby stratil cit pre posvätnosť bytia. Planéta horí, civilizácia sa háda, mocní sa hrajú s ohňom jadrových zbraní. No možno práve spomienka na mŕtvych nám pripomína, že aj oni kedysi verili v budúcnosť – a my ju nesmieme zradiť. Majú to na pamäti tí, ktorí v parlamente, s mikrofónom a fotomobilom nerobia hanbu niektorým rozzúreným zvieratám, ale sebe v „blížnom svojom“ nevidia človeka, len s iným názorom a preto ho treba udupať, tí, ktorí sa ženú za bohatstvom a zabúdajú, že „tam“ si to neodnesú, tí, ktorí v inom národe vidia odvekého nepriateľa, tí, ktorí… Dalo by sa ešte dlho pokračovať.
S masovou účasťou na cintorínoch, ak to nemá byť iba obvyklá povinnosť, bez hlbokého sa ponorenia do seba, toto všetko jednoznačne treba dať do súvislosti s tým, čo sa konkrétne deje okolo nás a vzdialene od nás len v posledných dňoch. Od baterkárne v Šuranoch, cez parlamentné hádky okolo hazardu až po pochopenie veľkosti a sily najľudnatejšieho štátu sveta, čo už pochopil aj neobvykle pokorne sa tváriaci šéf Ameriky pri stretnutí s čínskym vodcom Si Ťin-pchingom, a pod. To v atmosfére, keď je menej vzájomnej lásky, pocitu zodpovednosti, žičlivosti a viac nenávisti, slín plných jedu a v záujme egoistických politických cieľov aj schopnosti vrážd ? Dokonca aj genocídy ? Hádam stačí povedať, že tá večnosť, ktorú máme v týchto dňoch viac ako inokedy na zreteli, nie je vzdialený cieľ. Je to zodpovednosť za dnešok. Za svet, ktorý zanecháme po sebe. Za lásku, ktorú stihneme dať, a za pravdu, ktorú sa odvážime vysloviť. Lebo každý deň, v ktorom konáme svedomito a ľudsky, je správnym a nevyhnutým krokom do večnosti.
Veru, idea večnosti sa začína aj dnes a má nesporne hlboký filozofický aj novinársky potenciál. V publicistike dala by sa z nej urobiť aj séria krátkych úvah, napr. ako Večnosť a zodpovednosť politikov, Večnosť ako ekológia duše, Večnosť a pamäť národa. Mohlo by to byť ponímané smrteľne vážne alebo jemne ironicky, ale múdro, možno aj pri rodinných stretnutiach, kedy sa často obrusujú hrany často príbuzenskej nelásky, na čo niet času inokedy. Kedy sa ani štamperlík borovičky od srdca neodmieta. Hovorí sa, že u nás má v sebe niečo z vône slovenských hôr aj z trpkej múdrosti života. Tak si symbolicky pripime — na tých, ktorí tu boli pred nami, na tých, čo ešte prídu, a na odvahu žiť dôstojne medzi tým. So všehochuťou myšlienky, že nie všetko, čo sa skončí, je minulosť — niečo z toho sa práve začína.
Nie je to pekné, ak sa v závere zamyslenia podarí práve takýto zmierlivý novinársky epilóg ?
MILAN ŠPANÍR, publicista
/Prevzatý príspevok z webstránky Slovenskej asociácie novinárov /SAN/


Celá debata | RSS tejto debaty