milanjan7

Za zmienku aj dnes stojí príspevok, ktorý na tomto priestore už dávnejšie uverejnil istý kolega. Zaoberal sa témou porozumenia medzi politikmi a novinármi.

V zaujímavej úvahe tvrdil, že Mečiar vedel byť aj zúrivcom a takmer jednu uvalil redaktorovi po jeho otázke, kde vzal peniaze na Elektru, že Bugár dokázal aj vtipkovať, u Radičovej objavil neskutočne milý úsmev, o Slotovi povedal, že škoda reči a o vtedy mladom Ficovi sa vyjadril, že viedol tichú vojnu s novinármi a vedel to dať aj patrične najavo.

Niet pochýb, že aj o každom súčasnom protagonistovi na politickej scéne by sa dali písať charakteristiky vzťahov so žurnalistickou obcou a nie vždy by to bolo milé pre obe strany. Ťažko povedať, či teraz je viac nevraživosti ako povedzme pred dvadsiatimi rokmi. Asi áno. O niektorých politikoch už nepočuť a objavili sa aj noví „majstri“ pera. Autor týchto riadkov žije sto kilometrov od Bratislavy. Nenasáva informácie na tvári miesta, čo mu umožňuje vyhýbať sa bezprostredným reakciám, ale často aj zlosti, že sa oneskorene a sprostredkovane dozvedá o o tom, čo je na pulze dňa. Seba spomínam iba preto, že mám skúsenosti z oboch strán pomyselnej barikády. Ako dlhoročný novinár a aj v emeritnom štádiu som stál zoči voči politikom na tlačovkách a istý čas v pracovnom pomere na úrade vlády, národnej rady a v kancelárii prezidenta bola možnosť zblízka vnímať kolegov. A občas zalamovať rukami, čo nám to vyrástlo na novinárskom poli.

Čo utkvelo najviac v pamäti ? Je toho veľa, ale niečo z toho sa vyníma. Napríklad, keď cca pred desiatimi rokmi pri prechádzke v pozícii kúpeľného pacienta za bardejovskou liečebňou Ozón vtedy minister vnútra Robert Kaliňák dal pokyn bodygardom, aby náhodné stretnutie s novinárom zvečnili. Fotka dvoch neformálne oblečených „parobkov“ dodnes pripomína neobyčajne milého a bezprostredného človeka. Normálny a nepripravený rozhovor s ministrom ukázal, že najlepšie to je, keď ľudia ostanú ľuďmi. Preto dnes šokovalo, že novinársky kolega z Markízy odmietol výzvu ministra obrany prísť bližšie a vyjasniť si zjavný rozpor. Čoho sa markizák bál ?

A ešte o inom. Od novinára k politikovi. Dá sa všimnúť, že vodca progresívcov Šimečka sa často utieka k nič nehovoriacim frázam. Pokiaľ by ho väčšina novinárov nehladkala, bola by príležitosť otázkami do hĺbky odhaliť, ako to vlastne naozaj myslí. Autentický príklad – ak povie, že „politika na Slovensku sa dá robiť inak“, to je vzácna príležitosť sa opýtať, ako ? Ak odpovie, že „odborne, slušne, normálne“, to je fajn, dobre to znie, ale nič viac. Veď to chce každý. Ešte lepšie to je, keď Šimečka doplní, že „treba ukončiť spory a chaos a začať riešiť našu dôstojnú budúcnosť“. Možno do včerajška mal na mysli chaos a spory v koalícii, lenže už sú aj v opozícii, lebo Matovič „nie je handrou“.

Čo múdre na záver ? Skutočne majme na mysli našu dôstojnú budúcnosť. Lenže, keď sa budeme, obrazne, tĺcť hlava nehlava, tá budúcnosť dôstojná nebude.