Sú tu Vianoce, čo nevidieť koniec roka a nedočkavý národ sa dozvedá a ešte bude dozvedať všeličo zaujímavé. Napríklad, aj o prieskumoch predvolebných preferencií jednotlivých politických strán a zoskupení. Jeden je najčerstvejší. Progresívci opäť nepredbiehajú Smer SD a obom už na šiju nedýcha Hlas, ale Republika.
A už sme sa nevedeli dočkať, aké Osobnosti roka 2024 sa dostanú na piedestál a aké kritériá musia spĺňať. Kto to bude ? Jednoduchá odpoveď. Všetci tí „odvážni“ ľudia, ktorí sa nevzdali a bojujú za kultúru, inštitúcie, prírodu a proti rozvratu spoločnosti. A proti Ficovi… Stálo by za to ich menovať, keď už sú tými osobnosťami. Je ich však „aktuálne, bohužiaľ , veľa“, totiž to je každý, kto sa postavil proti niekomu a niečomu.
Takto to charakterizovala tiež osobnosť, moderátorka Adela Vinczeová, ktorá nás ešte stále oslovuje pomaly už aj pri otvorení chladničky. Na ich zmapovanie by nestačil tento obmedzený priestor. Tak aspoň mená tých, ktorí sa podieľali na nomináciách. To je okrem bývalého ministra a poradcu v Kyjeve Mikloša aj publicista Tabery. V súzvuku s Adelou tvrdí, že osobnosťou je každý, kto verejne vystúpil proti Ficovmu režimu. „Policajní vyšetrovatelia, prokurátori, študenti, novinári, vedci, pracovníci kultúry…“ Podľa dnes už storočného partizána Šimka nemožno obísť Michala Šimečku, lebo sa stal verejne známym lídrom a najväčším protivníkom Fica, jeho úhlavným nepriateľom. Len tak mimochodom, sú aj štáty, kde „úhlavní nepriatelia“ končia v lepšom prípade v base, u nás to sú osobnosti, ktorým bezvýhradne patrí úcta, česť a sláva. Tak je to správne, tak to má byť.
Skromný bývalý novinár nemá na to, aby osobne kohosi nominoval. A predsa si trúfnem, aspoň nesmelo čosi zašemotiť. A teraz sa začnú dvíhať obočia. V polovici januára budúceho roku uplynie 26 rokov od chvíle, kedy sa skončila neuveriteľná tortúra časti novinárov po prevzatí moci Dzurindom po parlamentných voľbách v novembri 1998. Čo bolo jedným z prvých krokov novej „demokratickejšej“ vlády ? Nemilosrdne a bez meškania sa zmocnila Slovenskej televízie a vo vysokánskej budove, na najvyššom 28. poschodí, kde dávnejšie sídlila kaviareň Kamera, sa zrazu ocitli „nadbytoční“ a nepohodlní žurnalisti. Tak aspoň niektoré mená, nech neupadnú do zabudnutia – Martin Petrenko, Andrea Urbanovská, Štefan Dlugolinský, Blanka Dóková, Jozef Brezovský, Milan Huraj, Roman Mistrík, Denisa Pogáčová, Ján Košiar /známy kňaz z náboženskej redakcie, toho sa neodvážili internovať, ale tiež ho vyhodili/, František Jašík, Ľudovít Števko, Jarmila Šátorová, Ján Vrbovský a ďalší. Keď nevideli inú možnosť, napísali otvorený list americkému veľvyslanectvu. A všetka česť, lebo sám ambasádor posúdil miesto bývalého nevetraného a studeného priestoru ako krajne nevhodné, ak nie za násilnú a otvorenú šikanu. A dňa 15. januára 1999 sa osobne unúval za vtedajším ústredným riaditeľom. O tri dni internácia, aká nemala obdobu ani v brutálnom ignorovaní slobody tlače za totality, sa aspoň prerušila premiestnením nižšie, neďaleko od jedálne.
Sú to známe fakty alebo neoprášená minulosť ? Spomínané mená, jedno za druhým, boli a sú naozajstné osobnosti. Nezanevreli na štát a spoločnosť. Mnohí z tej tuším tridsiatky, čo sa cítili ako v „eštebáckej väznici“, dodnes publikujú, podaktorí sú doslova novinárski bardi, ako sa to dá vidieť v ich členstve a aktivitách na pôde Slovenskej asociácie novinárov /SAN/. Aj keď tých možností je pomenej, lebo vlastne žiadna z „podzurindovských“ vlád neuprela na nich milostivý zrak, nehovoriac o nejakých dotáciách. A natriasať sa za státisíce sa už nenaučia.
Máme pred sebou Vianoce, kedy by sa bolo treba uzemniť, dať bokom sváry, zloby, nenávistné podrazy a bezohľadné vydieranie, kam zrejme možno zaradiť aj ultimáta lekárskych odborov. Nepíšem lekárov a viem prečo. Náhodou som včera zablúdil medzi členov organizácie politických väzňov, ktorí fungujú na Obchodnej ulici v Bratislave. Okrem dobrej kapustnice upútala múdrosť tých ľudí, ktorí sami alebo ich predkovia zakúsili tie spomínané eštebácke väznice, ale, pravdaže, oveľa horšie ako na tom 28. televíznom poschodí. Hovorili o neblahej minulosti, ale aj o dnešku. A nezanevreli. Keď po novembri 1989 všetko malo byť podľa hesla To je ono, keď systém sa stal iným, nie totalitným, tak prečo spomínané internácie ? Keď stále máme ten istý posttotalitný systém, kto ak nie zlí ľudia nám to kazia ? Tak ako kedysi, aj dnes. Veď prečo ináč by bolo toľko neprávostí, skrivodlivosti, zloby, zlomyseľností, korupcií, podrazov ? A podobných konkrétnych príkladov by sa dalo uvádzať za mraky.
Všetko je to o ľuďoch. Príkladom by mali byť osobnosti, ale nie také rýchlo kvasené, lež tí, ktorí napriek prežitému utrpeniu a strastiam veria v ľudí a ich obrátenie na dobro. Neskúsili by sme to všetci aspoň počas Vianoc ? V dlhom živote som stretol veľa múdrych ľudí. Na tom predvianočnom stretnutí v priestoroch organizácie Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja, aj mimoriadne vzácneho človeka. Koľkým „svetaznalým“ novinárom dnes hovorí niečo meno Ján Košiar, nar. v roku 1960 ? Významný kňaz prekračujúci rámec Slovenska, mariológ, redaktor, publicista. Kto si spomenie na svetové Jubileum vojakov a policajtov v roku 2000 a stretnutie s pápežom Jánom Pavlom II. ? V Ríme toto významné podujatie pre Slovensko, na svätej omši v slovenčine, malo svojho kazateľa, práve Jána Košiara.
Hľadajme naozajstné osobnosti, ale na to treba zhodiť ohlávky, tie prenechajme koňom. Alebo psom.
Milan Španír
To symbolické "zhodenie ohlávok"... ...
skutočne hodnotne napísaný článok, bez emócii,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty