milanjan7

Predstavme si na chvíľu túto situáciu: Povedzme, že Dánsko, vzhľadom na známe súvislosti, by odmietlo povoliť prelet lietadla prezidenta USA Donalda Trumpa cez jeho vzdušný priestor. A nebol by to súkromný stroj Boeing 757 nazývaný Trump Force One, ale Boeing 747, t. zn. Air Force One, čiže vysoko upravené a zabezpečené lietadlo, na palube ktorého sa nachádza úradujúci americký prezident smerujúci kamsi na oficiálnu návštevu.

Alebo by niektorý z európskych štátov zablokoval lety prezidenta Zelenského na medzinárodné rokovania. Reakcia by bola okamžitá a jednoznačná. Hovorilo by sa o porušení spojeneckej solidarity, o bezprecedentnom kroku, o ohrození jednoty Západu. Padali by ostré diplomatické vyhlásenia a tlak na nápravu by bol enormný.

A poďme k meritu veci. Je známe, že premiér Slovenskej republiky, členského štátu NATO, ktorý nikdy nemal a nebude mať súkromné lietadlo a nepoletí kdesi na oslavy ako nejaký Robert od Topoľčian, ale mieni ako premiér suverénneho štátu na palube lietadla letky ministerstva obrany či vnútra cestovať oficiálne na oslavy výročia víťazstva nad fašizmom do iného štátu. A tu zrazu, stopka. Od iných členských štátov NATO, teda spriatelených krajín, ktorým by sme, mimochodom museli utekať na pomoc podľa článku 5 Aliancie. Tu by už nebola stopka na prelet nášho či našich lietadiel ? Zabudlo by sa, že slovenský premiér sa musel do Moskvy zakrádať po podstatne dlhších letových trasách ?

Ak je nepredstaviteľné, aby hlavy štátov, premiéri, ministri iných väčších krajín čelili urážkam a poníženiu, ak sa dehonestujúci princíp beztrestne uplatní voči Slovensku, tón je zrazu iný. Rozhodnutie pobaltských štátov neumožniť prelet lietadla Slovenskej republiky s premiérom smerujúcim do Moskvy sa relativizuje, vysvetľuje, ospravedlňuje. Práve tu sa naplno ukazuje problém dvojitého metra. A čo na to generálny tajomník NATO?
Nejde pritom o obhajobu konkrétnej cesty, ani o hodnotenie jej politickej vhodnosti. Ide o zásadu. Ak raz pripustíme, že členský štát môže z politických dôvodov blokovať pohyb predstaviteľa iného člena, vytvárame precedens, ktorý je svojou povahou nestabilný a potenciálne nebezpečný. Je hanbou a je úplne jasné, kto má toto maslo na hlave.

Niet pochýb, že v rámci NATO by mali platiť pravidlá, ktoré sú predvídateľné a rovnaké pre všetkých. Nie situácia, v ktorej sa miera rešpektu k suverenite mení podľa toho, kto je práve adresátom rozhodnutia.
Pobaltské štáty – Litva, Lotyšsko a Estónsko – argumentujú svojou historickou skúsenosťou. Prosím, rešpektujme, že to vidia po svojom. Nepochybne je tragická a zaslúži si rešpekt. No ak sa história začne používať ako univerzálny nástroj na obmedzovanie partnerov, prestáva byť vysvetlením a stáva sa nástrojom politického tlaku.

Naopak, Slovensko má pritom rovnako legitímne právo na vlastnú historickú pamäť aj na vlastné zahraničnopolitické rozhodnutia. Ak je toto právo v praxi podmienené tým, či sa zhoduje s interpretáciou iných, potom už nehovoríme o suverenite, ale o jej obmedzenej verzii. Asi sa s pobaltskými krajinami nezhodneme, ako my vidíme a chápeme úlohu Červenej armády, Rumunov a príslušníkov ďalších krajín pri oslobodzovaní nášho územia od hrozby fašizmu. My nespochybňujeme právo Estónska, Lotyšska a Litvy, ako aj ostatného sveta na vlastné ponímanie histórie. Nech si však nikto nedovoľuje dehonestovať a degradovať naše pohľady spečatené životmi a krvou desaťtisícov tých, ktorí sa obetovali, aby sme mohli slobodne žiť.

A toto si budeme pripomínať a pamätať, aj keby premiér mal využiť, obrazne balistickú krivku, aby sa išiel civilizovane pokloniť a poďakovať, ale nielen do Moskvy, ale aj všade tam, kde je treba vzdávať úctu. Od Francúzska až po Ameriku.

Otázka určite nestojí tak, či cesta premiéra Fica do Moskvy na oslavy víťazstva nad fašizmom je správna alebo nie. Otázka znie: chceme Alianciu, v ktorej sa rozdielne názory riešia politicky, alebo Alianciu, v ktorej sa začnú používať administratívne nástroje na disciplinovanie partnerov? A to aj za cenu ponižovania ? Diskusia o recipročných opatreniach je v tomto kontexte nevyhnutná. Blanárovo ministerstvo by rozhodne nemalo mlčať. Nie preto, že by eskalácia bola cieľom, ale preto, že bez pomenovania dôsledkov sa každý precedens stáva novým štandardom. Ak by sa logika škandalózneho rozhodnutia pobaltských štátov mala uplatňovať a naďalej dôsledne, otvorila by dvere svetu, v ktorom si spojenci navzájom komplikujú základné diplomatické aktivity podľa aktuálnych politických preferencií. To by bol koniec dôvery, na ktorej NATO stojí.

Dvojitý meter nie je len morálny problém. Je to strategická slabina. A každé jeho tolerovanie nás k nej posúva bližšie.
MILAN ŠPANÍR, publicista

/Prevzaté z webstránky Slovenskej asociácie novinárov /SAN/