Na úvod s dovolením presvedčenie, že väčšina sudcov na Slovensku sú statoční ľudia a pre veľkú časť z nich je povolanie poslaním. Na ilustráciu, na jednom súde na juhu existuje sudca, ktorý je mimoriadne svedomitý, odborne zdatný a vybudoval si povesť skalopevného človeka, od ktorého odíde bez zlosti aj ten, kto v súdnej sieni neuspel.
Vo vedľajšej kancelárii však sedí sudkyňa, ktorá ani po piatich rokoch konania neumožnila starej pani vypovedať, aj keď videla, že do súdnej siene ju pomohli vyniesť na invalidnom vozíku dvaja statní príslušníci justičnej stráže. Pojednávanie odročila o pol roka , lenže pani o dva mesiace zomrela. O cca 60 kilometrov ďalej je iný okresný súd, kde už 23 rokov sa koná vo veci údajného ohovárania tunelárov miliardového podniku. Sudkyňa /už tuším štvrtá/, v máji odišla do penzie, spis obsahujúci 1 500 stránok, dostala mladá začínajúca sudkyňa. Hádam od toho neutečie… Toto všetko len na okraj. Čitatelia blogu určite poznajú stovky a tisíce podobných príkladov. Aj to, že šikovní „ohovorení“ podnikatelia, v tomto a podobných prípadoch, sa už toho natárali dosť a stačilo, aby sudca /sudcovia/ zastavili viachodinové výpovede o ničom a požiadali o dôkazy, netolerovali neúčasti bez ospravedlnenia, uplatňovali sankcie, a pod.
Poďme od tohto pesimizmu, ktorý je aj urážkou občanov, k svetlejším stránkam. Autor týchto riadkov nedisponuje štatistikami, preferencie nepokladá a priori za podvod, ale trvá na názore, že nie je to dôveryhodné. Ak sa novinár s právnickým vzdelaním oficiálne alebo súkromne stretáva s občanmi, verí v to, čo sa dozvie, lebo ako sa hovorí, hlas ľudu, hlas Boží. A pokiaľ ide o úvodnú problematiku, javí sa to tak, že pri všeobecnom znechutení z politiky a životných patálií, sa práve Ústavný súd SR ukazuje ako účinný záchranný pás. V očiach verejnosti sa stal poslednou inštanciou nádeje na spravodlivosť, nie preto, že by bol „nadštandardne aktivistický“, ale preto, že zlyhávajú štandardné súdy. Ak sa občan po 10, 15 či dokonca 20 rokoch konania dočká až zásahu ÚS, nejde o úspech systému – ide o jeho diagnózu. Áno, ústavný súd už dávno nie je poistkou systému. Je jeho záchranným pásom – a to je varovné. Človek nemusí veriť štatistikám, realita ich potvrdzuje sama, veď približne tretina ústavných sťažností sa týka prieťahov v konaní, pretože sa opakujú aj extrémne dĺžky konaní, t. j. päť, osem, dvanásť, ba aj dvadsať a viac rokov a ústavný súd opakovane konštatuje porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 európskeho Dohovoru. Pointa je v tom, že keby všeobecné súdy fungovali efektívne, ústavný súd by bol v tejto agende okrajový. Opak je pravdou.
V čom je teda skutočný problém. Preťaženie súdov ? Aj to, ale najmä pasivita, neefektívnosť. Pasívne vedenie konania je v tom, že mnohé súdy a sudcovia nezvládajú procesné riadenie, bez mihnutia oka pripúšťajú viachodinové, irelevantné vyjadrenia účastníkov, po slovensky táranie, tieto zbytočné výpovede zapisujú, nahrávajú, namiesto toho, aby to usmernili, netolerovali opakované, právne bezcenné dôkazné návrhy. Kľúčová je veta tohto konštatovania, že sudca by nemal byť zapisovateľom chaosu, ale jeho autoritatívnym manažérom. A potom, nech sa nenahnevajú tí, ktorých sa to netýka, dá sa pozorovať aj istá zbabelosť pri rozhodovaní, keď sudca sa vyhýba inštitútu dobrých mravov, hoci sa o tomto pojme výslovne hovorí v zákone, uprednostňuje sa formalizmus ako alibi, rozhodovanie „na istotu“, nie „na spravodlivosť“. Môže sa to formulovať ostrejšie, že dobré mravy sa na Slovensku často považujú za riziko, nie za hodnotu. A tu je náš ústavný súd v Košiciach ako korektor zlyhaní. Nevystupuje ako „nadriadený súd“, ale ako strážca elementárnej racionality konania, korektor extrémnej nečinnosti, posledná brzda pred úplnou stratou dôvery v právo. A dôležitý fakt, ústavný súd nie je preťažený sťažnosťami – je zaplavovaný dôsledkami cudzích pochybení.
Toto je silná morálna aj systémová pointa. Vďaka Bohu, že máme kvalitný ústavný súd, lebo kto by napravoval zlovestný stav, keď platí, že súdny spor, ktorý trvá 20 rokov už nie je právnym sporom, ale životnou ujmou občana, často nezvratnou, že spravodlivosť po toľkých rokoch často býva iba symbolická, že tento tragický stav ak nepodnecuje, tak aspoň nepriamo umožňuje zločinu a šikovným, či bohatým, toto bezočivo využívať. Veru tak, lebo spravodlivosť, ktorá prichádza po dlhých rokoch, neprichádza včas – a teda neprichádza vôbec.
V Nemecku a Rakúsku civilné veci na súdoch trvajú spravidla 1–3 roky, je to aj výsledok aktívneho procesného riadenia sudcami a platí prísna koncentrácia konania. Vo Francúzsku je silná zodpovednosť sudcu za dĺžku konania, prieťahy sú považované za zlyhanie štátu, nie účastníka. Podľa súdu v Štrasburgu už 5–7 rokov v bežnej civilnej veci býva označené za problém, desať a viac rokov takmer automaticky znamená porušenie Dohovoru. A kontrast ? To, čo je u nás „zložitý prípad“, je inde dôvodom na disciplinárne otázky. Pre poriadok ešte niečo. Donedávna sa zdalo, že Európsky súd pre ľudské práva /ESPĽP/ je tou najposlednejšou korekciou, ale aj odborníci si to už nemyslia. Ústavný súd je viac vpredu.
Z toho vyplýva záver, že Ústavný súd SR si zaslúži podporu, o. i. aj menovaním chýbajúceho sudcu, nie ako „súd poslednej šance“, ale ako výstražný systém, ktorý by nemal byť aktivovaný tak často. Lebo platí, že ak sa záchranný pás používa denne, problém nie je v páse, ale v lodi. A ešte niečo na záver, ľudom stačí pozerať rôzne súdne siene, ale to je iba štylizácia. Prečo verejnosť nechodí viac na verejné pojednávania ? Asi by sa niečo zmenilo.
MILAN ŠPANÍR, publicista


MilanJan, Ústavný súd záchranný pás nie je:... ...
hej? a ako? ...
tragédiou Slovenska je že aj ústavný súd ... ...
Celá debata | RSS tejto debaty