V tom titulku je malý pokus o vtip, resp. analógia s neveriacim Tomášom. V ďalších riadkoch sa bude hovoriť o ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny Erikovi Tomášovi a ak to niekto pochopí tak, že voči nemu smeruje kritika, nie je to celkom ono. Ide možno o najúspešnejšieho spomedzi šéfov rezortov, o čom svedčia aj prieskumy verejnej mienky. To však neznamená, že všetko je ideálne a také, aké by mohlo a malo byť. Preto je namieste upozornenie na niečo, čo by sa mohlo a malo uberať k lepšiemu. A čo si ešte mladý minister zrejme nestihol všimnúť. Keď spozornie, určite uverí, že niekde sa deje vážna krivda a on to má v rukách. Ide o to, že rodinní opatrovatelia držia na pleciach časť sociálneho systému. Kým na Slovensku ostávajú po skončení starostlivosti často bez akéhokoľvek zázemia a podpory zo strany štátu, v okolitých krajinách sa aspoň čiastočne uznáva, že opatrovanie je plnohodnotná práca.
Uvediem konkrétny príklad, čo sa dá zovšeobecniť. Po absolvovaní strednej školy a nadstavby mladá žena sa vydala a postupne mala štyri deti. Tri deti absolvovali vysoké školy, štvrté dokončuje diaľkové štúdium. Keď sa už mohla po materských dovolenkách opäť zamestnať, bolo treba opatrovať bezvládnu matku. Trvalo to osemnásť rokov. Vzápätí po jej úmrtí doopatrovala do smrti bezvládnu svokru. Toto trvalo tri roky, čiže dohromady 21 rokov. Zo začiatku išlo o minimálne peniaze od úradu práce za opatrovanie, potom sa to zlepšilo.
A odrazu ostala bez akéhokoľvek príjmu. A keďže nájdenie zamestnania je neprekonateľná prekážka, lebo zamestnávatelia si naozaj nejdú nohy polámať, aby dali prácu 57-ročnej žene. Na úrade práce ju zaevidovali ako nezamestnanú. O podpore v nezamestnanosti sa jej môže iba snívať. Živí ju manžel, dôchodca, navyše s preukazom ZŤP. Sem-tam pomôžu deti zo vzdialených miest pobytu. Perspektíva žiadna. Na úrade pri pravidelných pri pravidelných návštevách sa stretáva s „kolegyňou“, ktorá je už päť rokov v podobnej situácii.
Okrem sociálneho a ekonomického problému s človekom zamáva aj psychologický aspekt. Jedna rovesníčka – bezdetná – celý život strávila v práci kancelárii, kde prevažne varila iba kávu tomu istému šéfovi. Iná bola štvrťstoročie kostolníčkou. Obe majú svoje dôchodky a každý rok chodili na dovolenky k moru. Nič v zlom. Lenže tie opatrovateľky by sa tam dostali, iba ak by svoje bezvládne matky naložili aj s invalidným vozíkom, ale lekári to neodporúčali.
A tak teraz vzniká neodbytná otázka, je to všetko spravodlivé ? Nie skôr antisociálne, nesolidárne a neľudské ?
A ako to je u nás a inde vo svete ?
Kým na Slovensku príspevok za opatrovanie sa pohybuje v stovkách eur okolo 500 € mesačne pri opatrovaní ťažko postihnutej osoby, pred rokmi podstatne menej, nezapočítava sa to automaticky do dôchodkového poistenia a opatrovateľ po skončení starostlivosti nemá nárok na podporu v nezamestnanosti. Pozrime sa do Maďarska. Rodinný opatrovateľ dostáva tzv. ápolási díj (opatrovateľský príspevok) vo výške približne 100–300 € mesačne podľa závažnosti stavu. Suma je nízka a nepokrýva stratu pracovného príjmu. Že by boli na tom horšie ako u nás ? S odvodmi a podporou v nezamestnanosti sú však na tom lepšie. Vo Francúzsku rodiny môžu čerpať dávku Allocation personnalisée d’autonomie (APA) pre odkázaného a opatrovateľ má právo na pracovné voľno (congé de proche aidant). Existujú aj čiastočné náhrady mzdy a krátkodobé služby „odľahčenia“. V Česku osoba, ktorá celodenne opatruje blízkeho, je v evidencii ako „osoba pečující“. Štát za ňu platí dôchodkové poistenie, takže roky starostlivosti sa započítavajú do nároku na penziu. Okrem toho existuje příspěvek na péči (4 stupne podľa odkázanosti, od cca 4 400 Kč do 19 200 Kč mesačne, t.j. ~180 až 780 €), ktorý dostáva odkázaná osoba a môže ho použiť na úhradu pomoci vrátane rodinného opatrovateľa.
A v Rakúsku ? Tam existuje Pflegegeld (príspevok na starostlivosť) od 170 do vyše 1 800 € mesačne podľa stupňa odkázanosti. V určitých prípadoch štát preberá aj dôchodkové a zdravotné odvody za blízkeho opatrovateľa.
A aké by mohli byť odporúčania pre ministra Tomáša ? Treba priznať, že niečo naozaj urobil. Ženy, ktoré vychovali viac detí, pôjdu skôr do dôchodku a obdobie materských dovoleniek sa im dorovná s príjmom pred materstvom. Na základe skúseností z iných krajín by mohlo Slovensko mohlo urobiť tri realistické kroky : Započítanie rokov starostlivosti do dôchodkového poistenia – po vzore Česka. Každý rok plnej starostlivosti by sa mal rátať ako odpracovaný rok. Krátkodobá podpora po skončení opatrovania – aspoň 6–12 mesiacov podpory v nezamestnanosti, aby opatrovateľka často vo vyššom veku neostala aspoň prechodne bez príjmu pri návrate na trh práce. Aby opatrovanie nebolo trestom za opateru. Aby sa ľudia nepýtali, prečo spoločnosť trestá tých, čo sa starajú a často tomu obetujú značnú časť svojho života. Aby neplatilo, že za 24-hodinovú starostlivosť bez mzdy sa prechádza za k reálnej hrozbe nízkej minimálnej penzie, čo je hrubá chyba sociálneho systému. Kedy každý pochopil, že kto opatruje, pracuje pre celú spoločnosť. Odkladanie riešenia je ilúzia.
Každý z nás môže byť raz v roli odkázaného – alebo v roli opatrovateľa. Nezabúdajme na to.
MILAN ŠPANÍR – publicista
Celá debata | RSS tejto debaty