Nasledovné riadky sú skromným pokusom autora o príspevok pre obohatenie obsahu slávnostnej schôdze Slovenskej asociácie novinárov /SAN/ v decembri 2025 a, ak mi to je dovolené, aj naplnením cti venovať uvedené myšlienky svetlej pamäti nášho nedávno zosnulého člena a skvelého priateľa Ľudovíta Števka.
Aj on sa spolu s nami aktívne zaujímal a ponúkal analýzy a vízie politickým diskusiám, čo patrí k základným pilierom verejnej kontroly moci. Ich kvalita, ako sa denno-denne presviedčame, však závisí nielen od rečníckej zdatnosti účastníkov, ale najmä od miery slušnosti, vecnosti a profesionality, ktorú sú ochotní priniesť pred kamery. Naša neradostná slovenská skúsenosť z posledných rokov ukazuje, že tento pilier sa systematicky oslabuje.
Asi sa zhodneme, že najvýraznejším problémom je príznačný odklon od argumentačnej kultúry k modelu konfliktného predstavenia. Vysielanie televízii a rozhlasu, nehovoriac a mainstreame a sociálnych sieťach, prebralo čudnú, a žiaľ, prevládajúcu takpovediac kuchynskú logiku. Veru, kto kričí hlasnejšie, ten získa viac priestoru. Slušnosť a odbornosť sa nepredáva, agresivita áno. Moderátori sa v tomto prostredí stávajú iba kulisou. Slabé moderovanie umožňuje účastníkom vnášať do diskusie osobné útoky, manipulatívne tvrdenia a tematické odbočky bez toho, aby boli okamžite korigované. To nie je len problém profesionality, ale aj zodpovednosti voči verejnosti. Moderátor nie je organizátorom hádky, ale garantom verejného záujmu. Svetlé výnimky ? Bodaj by ich bolo viac. Aby sme neupadli do mediálneho stredoveku.
V porovnaní so štandardmi v západnej Európe a severských krajinách slovenské diskusie zaostávajú. Tam sa považuje za samozrejmé, že klamstvo je v priamom prenose nemilosrdne označené, osobný útok prerušený a rovnováha času medzi hosťami strážená s presnosťou chirurgického zákroku. U nás je to skôr voľný ring. Za pozornosť stojí aj fenomén radikalizácie politických tímov, ktoré do relácií vysielajú „ťažkú rétorickú artilériu“. Cieľom nie je vysvetľovať či presviedčať, ale ukázať silu, ponížiť súpera a mobilizovať vlastnú bublinu. Médiá tomu často asistujú, pretože konflikt prináša sledovanosť. Ale aj pocit značnej časti divákov, že tí na obrazovkách nie sú dobrými ľuďmi, disponujú zlou výchovou, medzerami vo vzdelaní. Otrasným príkladom je frekventovaná účasť istej opozičnej poslankyne parlamentu s hanebným odhalením, že ani netuší, kedy vznikla Československá republika.
Problém má však hlbší sociálny rozmer. Slabá mediálna výchova, nedostatočné kritické myslenie a unavená verejnosť vytvárajú terén, v ktorom sa manipuluje naozaj ľahko. Obzvlášť mladí ľudia sú vystavení nepretržitému tlaku sociálnych sietí a politickému aktivizmu presahujúcemu zdravé hranice. Krik zo „slávnostnej“ tribúny o bátí sa, je mementom.
Je východisko s prvkami optimizmu ? Určite áno. Ak chceme vrátiť politickým diskusiám dôstojnosť, a to je úloha aj zdravého jadra novinárov, riešenie musí byť komplexné. Spočíva v posilnení profesionality moderátorov, jasných pravidlách diskusie a ich dôsledné vymáhanie, zodpovednom skladaní panelov, dlhodobá podpora mediálnej gramotnosti. Novembrová sloboda mala byť cestou k zrelosti. No sloboda bez kultúry v tom najširšom rámci vedie k chaosu. Je najvyšší čas, aby médiá znovu prijali svoju rolu – nie ako hostitelia konfliktu, ale ako strážcovia verejnej debaty. Aby slušnosť neprehrávala a krik nevíťazil. Aby víťazom nebol krikľúň, ten, kto viac prerušuje a menej sa hanbí, aby publikum nedostávalo adrenalín, ale racionalitu a pravdu.
Priznajme si hanbu, ako to vyzerá. Na jednej strane sedia dvaja politici, často pripravení ako boxeri po rozcvičke. Na druhej strane moderátor, ktorý by mal byť rozhodca, no pôsobí ako človek, čo si omylom sadol do ringu – a dúfa, že ho neudrú. Bolo by omylom si myslieť, že je to len o rétorike. Ide najmä o charakter. Slovensko má múdry národ ako celok. Ak sa nájde niekto, kto tvrdí opak, sám je hlupák. A mám niečo konkrétne na mysli. My všetci dobre vieme rozlíšiť slušného človeka od zákerného. A práve tí zákerní majú v televíznom priestore dnes navrch. Agresivita sa vypláca – je hlasná, pútavá, polarizujúca. Štúdiá pripomínajú vojnové zóny, nie miesta, kde sa diskutuje o štáte a spoločnosti. A nie je pravda, že je to vina iba politikov. Médiá im to umožnia. Pustia ich pred kamery bez pravidiel, bez korekcie a bez toho, aby včas zastavili klamstvo alebo útok. Prečo? Lebo konflikt zvyšuje čísla. Čo je však najnebezpečnejšie – pracuje sa s verejnosťou, ktorá je často slabšie pripravená čeliť manipuláciám. A najnovšie aj s maloletými študentmi, ktorí sú ideálnym terčom politických emócií a marketingu. Namiesto toho, aby sme učili kritické myslenie, učíme ich polarizáciu. A hrubú neúctu.
Ako je to inde? Vo Veľkej Británii moderátor okamžite zastaví klamstvo. V severských krajinách sa nediskutuje v kriku – tam by taký štýl pôsobil ako zjavná hanba. U nás sa stal normou. A toto je smutný odkaz Novembra 1989. Slobodu sme získali, demokracia ukazuje slabiny. Kultúra v širšom ponímaní sa stratila cestou. A my, novinári, musíme zvýšiť podiel na premenách a kultivovaní. Ak sa má niečo zmeniť, tu by sa malo začať. Nie politikmi, ale sebou – svojou profesionalitou, odvahou a schopnosťou držať debatu v medziach civilizovanosti. Slušnosť nemusí byť nudná. Slušnosť môže byť presvedčivá. Ak jej dáme šancu. Dokážeme to ?
/Prevzaté z webstránky Slovenskej asociácie novinárov/SAN/ z 28. 11.2025/
Celá debata | RSS tejto debaty