Schádzajú sa a rozchádzajú nielen dvojice partnerov, či už pri prvých rande, neskôr v rámci nepodarených kúpeľných lások, či dokonca v manželstvách, ale aj vrcholoví politici. Na Aljaške sa prednedávnom zišli dvaja ľudia, ktorí doslova a do písmena majú v rukách osudy ľudstva, následne to vyzeralo dobre a potom menej, akoby sa znova rozišli – a Budapešť. Bude ? Nebude ?
A svet je stále akoby na hojdačke. Ktorým smerom sa to pohne ? Bude hlavnou témou Orešnik alebo Tomahawk, najväčšia a najsilnejšia jadrová ponorka, pravdaže, ruská. Alebo lietadlové lode, pravdaže, americké ? Keby išlo o športovú súťaž, kto ďalej a kto viac, vsjo v porjadke, povedali by Rusi alebo zaznelo by O. K. v podaní USA.
Lenže, všetko je to ináč. Hoci hovoríme o svetovej politike, začína sa to a generuje v medziľudských vzťahoch. Vo vzťahoch obyčajných ľudí. Toľko zloby, nenávisti a zákernosti sa len tak nevidí. Čo skôr platí, je to ďalšia etapa demokracie alebo rezignácia na budúcnosť ? Utešovanie sa, že toto je pokrok a daň za výdobytky ľudského ducha, nestačí. Ktosi napísal, že nie sú malé a veľké zločiny. Téma si zasluhuje pozornosť. Radšej poďme k „väčšej“ politike. Spomeňme si, čím národ predčasom ohúril kresťanský politik a poslanec NR SR Milan Majerský, keď sa prezentoval výrokmi o prázdnych miskách hladujúcich a umierajúcich deťoch v Gaze, že to je propaganda, ktorú on už dávno „prekukol“. Neskôr sa „ospravedlňoval, že to celé je vraj diskreditácia jeho osoby a strany, ktorú vedie. A vyfučalo to. Akosi prirýchlo. Hoci je pravda, že tým nešťastným deťom a Palestínčanom vôbec nepomôže, či nejaký politik v strednej Európe „hľadá pravdu“ a pociťuje „solidaritu“ alebo naopak, vidí v tom iba rafinovanú propagandu zneužívajúcu „naštafírované“ deti. Podstata je inde. My sa len niekedy tak po kresťansky „len“ nenávidíme, oni sa zabíjajú.
Sú nejaké východiská ? Tu, na spodných poschodiach, aby aj tí „hore“ boli pod ustavičným tlakom ? Začiatkom 90-tych rokov, keď sa rozhodovalo štátotvornej podobe Slovenska a situácia bola naozaj prelomová, vďaka akademickému maliarovi Viliamovi Hornáčkovi vznikla Spoločnosť slovenskej inteligencie a iniciatíva Za zvrchované Slovensko. Chce sa tým len naznačiť, že dnešok jednoznačne presviedča o tom, že, nikdy to nie je bez východísk, aby sa to všetko akosi veľmi vymklo z rúk. Toľká spomínaná nenávisť, až živočíšna, na každom kroku, od lokálnych aspektov, cez rodiny až po vysokú politiku, to nemôže dobre skončiť. Východisko nie je v tom, že sa budeme mať dobre alebo ešte lepšie, ako prasatá v žite, ktoré netušia, kde zákonite skončia. Ak budeme na každom kroku prehrávať konfrontáciu s ľudskosťou a takými javmi, ako je žičlivosť, dobrosrdečnosť, vzájomná úcta a pochopenie, A prečo ? Lebo ak neuvidíme etalón slušnosti ani u tých, ktorí si navliekli kresťanskú a demokratickú rovnošatu, čomu už veriť, na čo sa spoliehať ?
Recepty sa nehľadajú ľahko. Možno keby sa spojila múdrosť a životné skúsenosti s mladými tiež múdrymi, síce bez skúseností, ale s elánom… Najmä im by malo záležať na tom, že keď je čas, treba sa vzoprieť. Aby nebolo neskoro.
Celá debata | RSS tejto debaty