milanjan7

Z mladých čias si pamätám aj dve situácie. Herci, farári a právnici absolvovali prípravu na ročnú vojenčinu v Petržalke pod velením podplukovníka Stašu. V rámci toho sa raz vyhrnuli z autobusa a útočili na západných imperialistov. Najmä herci, neskôr známi zabávači, z toho robili rodeo. Boli sme aj na Tureckom vrchu a tam sme hádzali ostré granáty.

Jeden odhodený granát nevybuchol, zasekol sa, či čo. Bolo ho treba zneškodniť. Spomínaný podplukovník sa k nemu plazil – a skončilo sa to dobre. Vďaka odvážlivcovi so skúsenosťami v Povstaní granát explodoval trochu neskôr ako mal. A náš veliteľ bol hrdinom. Odvtedy sa občas mihne pamäťou pojem odistený a nevybuchnutý granát. Aj s analógiou na dnešné nebezpečné časy.

Druhá situácia. Pamätám sa, mal som pätnásť. Kubánska kríza. Vzduch bol ťažký strachom, ľudia kupovali zásoby, modlili sa, chodili do ulíc. Bola to hrozba, ktorú sme cítili v kostiach. A dnes? Svet stojí oveľa bližšie k okraju priepasti – a predsa sa správame, akoby to bola len vzdialená štatistika. Nie je Ukrajina odisteným granátom ? Nie je to iba regionálny konflikt. Je to ako odistený a zaseknutý granát v rukách, ktorý môže kedykoľvek vybuchnúť. Aj v čase kubánskej krízy to bolo veľmi nebezpečné, keď sovietsky vodca sa priblížil raketami k Amerike. Avšak teraz je jadrový potenciál tisícnásobne väčší. Jedna jadrová ponorka stačí na zničenie celého kontinentu. A predsa svet akoby stratil schopnosť báť sa.

Tie kontrasty sú neuveriteľné a nepochopiteľné. V druhej polovici minulého storočia milióny ľudí vychádzali do ulíc s transparentami mieru. Ľudia cítili, že jadrová hrozba nie je abstrakcia, ale otázka prežitia. Dnes – všetci sa hráme s mobilmi, vozíkame sa v autách, chodíme na dovolenky, mierime do obchodov, akoby sa nič nedialo. Čo sa stalo s naším pudom sebazáchovy ? Včera som sledoval záverečnú besedu dvoch kandidátov na víťazstvo vo voľbách v susednom Česku. Mimochodom, moderoval to redaktor, ktorý strčí všetkých našich do vrecka. Ale k veci. Veľa sa hovorilo o zbrojení, armáde. Rétorika vojnovej vravy. Ani slovo o mieri. Keby si nezaujatý človek v tomto kontexte mal vyberať medzi Orbánom a Ficom na jednej strane a nemeckým Merxom a jeho francúzskym kolegom Macronom, koho by si vybral ako väčšiu nádej ?

Prečo treba konať ? Život pri odistenom granáte sa nedá viesť donekonečna. Jediný omyl, jedno zlyhanie výbuch zloby, možno aj tragický omyl – a svet, ako ho poznáme, skončí. Zrejme platí, že keby sa ľudia báli o trochu viac, možno by politici konali rozumnejšie. Ale strach nahradila apatia. A apatia je ešte nebezpečnejšia než panika.

Nemali by sme dovoľovať, aby sa jadrová hrozba stala kulisou, na ktorú si definitívne a nenapraviteľne zvykneme. Lebo ten granát pri našich nohách neprestane tikať. A ak sa tvárime, že tam nie je, budeme to poslední, kto ešte niečo pocíti. Dnes potrebujeme nový mierový hlas. Nie šepot, ale krik. Svet nemôže ďalej žiť pri odistenom granáte.