milanjan7

Už dávno som s takou nechuťou nepristupoval k napísaniu príspevku ako teraz. Venovať sa lekárom a ich platom vo chvíli, keď máte matku v nemocnici, asi nie je prezieravé. A keď to navyše možno vyznie ako „útok“ na mužov a ženy v bielych plášťoch, asi len ťažko sa to bude doma vysvetľovať.

Iba podotýkam, že doktorom a najmä sestričkám nič nezávidím. Pánboh im dopraj ešte viac. Ak však od politikov pri debatách o konsolidácii počúvam, že lekár zarába okolo päťtisíc eur, že si odpracuje svoje v nemocnici a potom uteká do svojej súkromnej ambulancie, zamyslím sa. Je to naozaj tak ? A je to málo, či dosť aj vzhľadom na celkovú situáciu, v ktorej sa nachádza štát a spoločnosť ?

Nie náhodou som na začiatku spomenul vlastnú matku. Dúfam, že pri odchode domov bude rovnako spokojná ako predtým a ani na um jej nepríde si myslieť, že menej sa o mňa starali, keď mám už tých požehnaných 96 rokov. Pritom teraz na 13. poschodí nemocnice, na oddelení geriatrie, to nie je jednoduché, aj keď prostredie je čisté, sestričky milé, primárka empatická.

Prečo tak zoširoka ? Problém je v tom, že ani sféra zdravotníctva sa nemôže vymykať z toho, ako spoločne žijeme a dýchame. V žiadnom prípade to nemôže ani len naznačovať, že my sme tí, ktorí vás držíme pod krkom, lebo vieme, že od nás závisíte, veď ide o život a zdravie a to je najvyššia hodnota. To by už bolo vydieranie.

Vo chvíli, keď som ťažký pacient alebo sa to týka môjho blízkeho príbuzného, dal by som všetko na svete, aby som vyzdravel. Lenže, medzi nami je veľa takých, ktorí cestou z nemocnice zamieria do kostola a veria, že keď sa dotknú kňazovho plášťa, vyzdravejú aj na duši. A tiež by mu dožičili možno aj trojnásobný plat. A keď sa z okresného mesta povezú vlakom, na um im nepríde úvaha, či má dosť rušňovodič, ktorý často v daždi, hmle a tme má v rukách nie jeden ľudský život, ale stovky. A dostatočne ho spoločnosť odmeňuje ?

Tu trochu odbočím. Kedysi dávno, s povolením ako novinár, som sedel v rozheganej kabíne strojvedúceho a po vjazde do stanice v Bernolákove som sa zapovedal, že nikdy viac, to radšej na ruské koleso, či ako sa to volá. A keď mi porozprával, ako hrôzou zatváral oči, keď jeho vlak zmietol akúsi dievčinu na koľajách, až mi prišlo zle.

A dalo by sa takto pokračovať aj pri mnohých iných povolaniach. Ak sa šéf Visolajský vyhráža, že lekári poutekajú, ak sa ich platy nezvýšia o povedzme o desať percent, ale len o tri, človeku sa chce povedať, nech idú. S vedomím, že práve ich sa netýka ťažký stav spoločnosti. Keď všetci poutekáme, koho budú liečiť ? Aj v Anglicku za vojny obetavo pracovali lekári i zdravotné sestry a predstavte si, aj kráľovná. Keby vtedy niekto natŕčal ruku, že dajte viac, asi by mu tú ruku rovno odtrhli.

A my nie sme tak trochu vo „vojnovom“ stave ? V každom prípade, neodmietajme námety na diskusiu. Nielen o lekároch…